EÚ silnou kartou na Blízkom východe?

Je to snaha nielen oneskorená, ale aj príliš veľké sústo. Štát Izrael ho hltať nechce...

Rozdiel medzi snom a dohodou spočíva v tom, že sen môžete snívať jednostranne. Hoci tento politický smeč venoval pred pár rokmi bývalý premiér a terajší šéf diplomacie Izraela Š. Peres palestínskej polovici bojového poľa, dnes je jedno, na ktorú jeho časť by ste ho nasmerovali. Ani Izrael, ani Sýria, Libanon či Palestínčania spokojní so stavom na Blízkom východe nie sú. Snívajú sny bez toho, aby ponúkali cenu za kompromis. Avšak platí to aj v prípade USA, EÚ, Ruska či ďalších tútoroch. Nemecký šéf diplomacie Joschka Fischer so svojskosťou jemu vlastnou s tým vyštartoval na plnú čiaru: EÚ sa angažuje nedostatočne a nedostatočne svoj postoj presadzuje aj samotné Nemecko. Aj keď úprimne, už ako sprostredkovateľ EÚ, zmrštiac svoje šibalsky husté obočie, dodal, že USA tu aj tak hrajú rozhodujúcu úlohu.

Ale „buldozéra“ Šarona (izraelský premiér) s ďalším prívlastkom ručný granát, predsa akceptovali všetci. Aj v medzinárodnom klube. Tak kde je problém? Palestínska intifáda Al-Aksá? Židovský nenásytný apetít po nových príbytkoch na okupovaných územiach, ktorý najnovšie vraj skrotili USA? Nevyrovnanosť vzťahov z historického zemetrasenia? Láva krvilačnosti militantných hnutí, ktorá najnovšie zanechala stopy v telavivskom delfináriu či v tamojšom zábavnom podniku, po ktorom žetóny v rulete nepokoja rozdáva izraelská armáda? A či sýrska neústupčivosť v snahe dodržiavať rezolúcie zo strany Izraela? A ďalšia možnosť: spoločný evergreen s názvom Ťažko nájsť kompromis.

Je umenie odísť z pozícií, na ktoré ste si zvykli. S tým súhlasí aj Izrael, keď ustupoval či skôr utekal po desaťročiach okupácie z „bezpečnostného“ pásma Libanonu. Výmenné obchody sa však nevedú každý deň, nehovoriac o súhlase na zmrazenie kladenia „faktov na pôdu“ (osídlenia). Lenže pre Izrael je Arafat najnovšie „patologický klamár a vrah“ (A. Šaron), pretože nezastavil násilie, ktoré (len tak mimochodom) pochováva aj jeho politické ambície. Bezpečnosť je pre Izrael základ, preto na pár dní obmedzili dodávky paliva a potravín pre okupované územia a pohyb medzi autonómnymi pásmami aj ministrom palestínskej vlády (takto sa dosť ťažko zastavuje násilie). Za prvý polrok trvania druhej palestínskej intifády (od 29. 9. 2000) však Izrael stratil 47 ľudí, teda štvrtinu toho, čo za rovnaký čas podľa oficiálnych štatistík pri dopravných nehodách. Vojna na palestínskej strane priniesla nárast nezamestnanosti z 11 na 50 %, počet tých, ktorí majú príjem pod dva USD za deň, vzrástol z 21 na 32 %. Izraelská armáda zrovnala 400 ha palestínskej pôdy, dve desiatky palestínskych príbytkov a 5000 olivových a citrusových stromov. Za 34 rokov okupácie vytvoril židovský štát 200 osád, z toho 13 vo východnej časti Jeruzalema, so 400-tisíc osadníkmi. Uhádnite, kto bude na tom lepšie v záverečných rokovaniach o právo na územie pre svojich obyvateľov?

Šaron tvrdí, že „za mier sa musí zaplatiť vysoká cena. Môže byť takmer taká  bolestná ako vojna, aj pre Izrael, ktorý nikdy vojnu neprehral. Ale to nikdy nemôže byť urobené (uzavretie mieru) za cenu našej bezpečnosti“. Aj on si osvojil mylnú teóriu, že mier sa dá dosiahnuť za nič, čo sa interpretuje ako mier za mier (odmietnutie vzdať sa bezpečnostného pásmu pozdĺž Jordánu pre vodu a vojenskú polohu, východného Jeruzalema a návratu všetkých palestínskych utečencov). Mylné je aj to, že sa dá spomaliť mierový proces poskytnutím „veľkorysej“ autonómie pre Palestínčanov a na labilite stojí aj teória o tom, že sa dá bezpečnosť dosiahnuť skôr ako mier. Sám Peres k tomu dodal, že „len mier môže priniesť bezpečnosť. Je absurdné požadovať bezpečnosť a neponúknuť mier“.

Izrael si odtrpel sedem vojen: Prvú už krátko po vzniku Izraela v roku 1948, vďaka ktorej pribral do šírky o 5600 m2, „pripravených“ pre Palestínu. V 1956. roku, keď si prenajal (až do roku 1967) pásmo Gazy a Sinajský polostrov a pokračoval v tom aj v šesťdňovej vojne v roku 1967, keď si nakrátko prisvojil aj Západný breh a východný Jeruzalem. Ani tzv. jómkipúrska vojna Egypta a Sýrie v roku 1973 nemala iný efekt, ako preniknutie Izraela hlboko na územie oboch krajín. Len tri roky po začatí občianskej vojny v Libanone v roku 1975 (až do roku 1991), si židovský štát privlastnil ním vytvorené Bezpečnostné pásmo na juhu Libanonu, pričom v roku 1982 pod názvom Mier Galilei začal najrozsiahlejšiu agresiu proti svojmu severnému susedovi. No a keďže efekty prvej intifády (1987) nepriniesli žiadny výsledok, ba stroskotali všetky pokusy mierových konferencií (1978, 1979, 1982, 1991, 1993, 1995, 1999, 2000), je tu druhá intifáda a čas prečítať si návod.

„Práve teraz musím zostať tu. Teraz sme na rázcestí, či má mierový proces ešte budúcnosť alebo či skĺzneme do tragickej situácie,“ dušuje sa Fischer. EÚ však dosť ťažko nájde svoju pozíciu, ak si bude naďalej pliesť dojmy s pojmami. Mohla by byť druhým silným sponzorom (po USA), pravda, keby si nerobila starosti ešte aj z dotovania palestínskej ekonomiky, keďže podľa Izraela by mala poskytovať financie len na súkromné podnikanie a konkrétne projekty. Tá EÚ, ktorá stále prižmuruje oči nad nijako nesankcionovaným izraelským vývozom tovaru vyrábaného na okupovaných územiach, na ktorý nezákonne využíva colné výhody platiace preňho v obchode s EÚ. „EÚ mohla zohrať veľmi dôležitú úlohu v regióne, ale jej ciele a snaha sú veľmi nejasné. Sama sa potáca so svojou vlastnou identitou,“ tvrdí Hirsch Goodman z telavivskej University Jaffeeho Centra pre strategické štúdie.

Slávka Blazseková