Odmeniť sa kopcom

Azda si čitateľ všimol, že uverejňujeme na pokračovanie výročnú správu spoločnosti Softip. Jubiluje, tak ako celý rad ďalších z novej éry. Jej spoluvlastník a generálny riaditeľ RNDr. Daniel Dobrota má svojich štyridsaťpäť. V 1996. roku bol ocenený Zlatým podnikateľským biatecom, je podpredsedom Hospodárskeho klubu (NEF), nominovaný aj na prestížny titul Prominent ekonomiky 2001, ale je to človek, ktorý je nezlomný. Inak povedané, nič nepovažuje za neriešiteľné, a nečudo, že Softip skončil vlani na hranici miliardového obratu. Aj preto dnes ponúkame niečo navyše o tejto firme, niekoľko myšlienok z jeho voľnej debaty so šéfredaktorom Hospodárskeho denníka.

Hd: Bol to vždy Softip, čo má desiate výročie?

D. Dobrota: Začínali sme traja. V roku 1988... ako Triosoft. Potom sme sa rozšírili, tak sa názov zmenil. Multisoft, ale nepáčil sa. Vypísali sme vnútrofiremnú súťaž-anketu, z ktorej vzišiel Softip. „Náš tip: Softip“ sa ujal aj v pútačovej kampani v 1994. roku.

Hd: Softip má svoju pozíciu. Má kvalitný softvér na vnútrofiremnú ekonomiku a zvládol aj veľké informačné systémy v prostredí zdravotných poisťovní a penzijných fondov.

D. Dobrota: Chceli by sme byť do roka-dvoch jednotkou v tomto produkte aj v iných brandžiach.

Hd: Koľko máte zákazníkov?

D. Dobrota: Vyše 6500 zákazníkov, z ktorých sme získali väčšinu v období rokov 1992 - 1995. Takže, stojíme pevne na zemi.

Hd: Čiže, zmeny vlád vami nepohli...?

D. Dobrota: Nie. Postarali sme sa o vysoký stupeň nezávislosti.

Hd: Nezávislí od vládnej moci, ktorá disponuje všade vo svete najzaujímavejšími objednávkami!?

D. Dobrota: ... a my sme pre každú vládu zaujímaví. Svojou ponukou..., ale sme triezvi a schopní flexibility. Dokonca sme pochopili, čo je to slovenský lobing. Sústredili sme sa aj na sebazviditeľnenie. A nemáme sa za čo hanbiť, ba práve naopak. Aj podnikateľské prostredie je už stabilnejšie, a tých neférových vstupov je menej. Alebo sú menej viditeľné.

Hd: Čo konkurencia zvonka?

D. Dobrota: Nie sme o nič horší. Dokážeme pracovať na viac ako zaujímavých problémoch - projektoch a vieme ľudí zaplatiť. Koniec koncov, sú prípady návratov našich ľudí - jednotkových odborníkov z renomovaných zahraničných firiem. Zahraniční investori majú svojich partnerov, takže o voľačo sme prišli v tržbách, ale to mínus sme aj nahradili. Nie sme závislí od dvoch-troch zákazníkov.

Hd: Nijaký strach z budúcnosti...?

D. Dobrota: Od rokov 1995 - 1996 máme stabilný kolektív. Asi päťstočlenný. Jeho produktivita sa zvyšuje. Vlani to bol takmer milión pridanej hodnoty na pracovníka a rok 2001 by mal priniesť zvýšenie o 20 - 25 percent.

Hd: Čiže, ste stále na špici...

D. Dobrota: Rebríčky jestvujú, ale v TOP 100 týždenníka Trend sme v posledných rokoch od štvrtého do siedmeho miesta. Kredit máme aj v tradičných anketách Hospodárskeho klubu (NEF). Majú svoj význam, lebo vidíte kde ste a koho máte za súpera.

Hd: Pôsobíte vyrovnane, akoby ste boli vystrihnutý z časopisu Úspešný muž - podnikateľ...?

D. Dobrota: Občas s „vakmi“ pod očami. Ale nesťažujem si, lebo z tých 500 ľudí je prinajmenej pätnásť-dvadsať na úrovni medzinárodnej extratriedy. Mám byť prečo spokojný.

Hd: Aj so sebou?

D. Dobrota: Rastiem, ale rezervy sú. Neskromne, bol som dobrý na univerzite, ale boli lepší. Rovnako aj na prvom pracovisku, ktorým bol VÚ výpočtovej techniky v Žiline. Naučil som sa sebakritike a nájsť si ten priestor, v ktorom budem najlepší ja. Som manažérom a chcem byť zo dňa na deň lepší. Tak najlepšie prospejem firme. Táto ambícia ma ženie k vysokej výkonnosti, ale v posledných dvoch-troch rokoch som sa naučil aj relaxovať. Vyvinul sa vo mne vzťah k horám, čo je z hľadiska môjho detstva aj školských rokov priam neuveriteľné. Je mi v nich veľmi-veľmi dobre a cizelujem si svoj charakter. Aj predstavu o sebe ako takom a mojich schopnostiach. Neviete si predstaviť, aký je to pocit, keď si zlepšíte čas nejakého výstupu tak, ako aj minulý víkend. O celých šesť minút oproti vlaňajšku. Nuž, pred rokmi som hral iba šach a pomáhal rodičom v záhrade.

Hd: Aký je rozdiel medzi Dobrotom 1988 a Dobrotom v prvom roku nového storočia?

D. Dobrota: Mám stále jednu a tú istú manželku. S ňou štyri deti, ktoré majú z nás to najlepšie. Verím, že im to vydrží. Relatívne som v najlepšom veku, takže kritickosť na svoje deti nepreháňam. Najviac dbám na to, aby pochopili, že budú žiť svoj život. Síce s naším zázemím, ale nie s barličkami. Musia poznať cenu peňazí a mať prijateľnú hodnotovú orientáciu.

Hd: Ako z amerického filmu, keď dieťa úspešného človeka musí predávať hot-dog?

D. Dobrota: Ako vždy podpichujete, ale tuším, kam mierite. Vyrástol som v skromných pomeroch. Boli sme štyria súrodenci a nebyť vtedajšieho režimu, tak by som ťažko získal univerzitné vzdelanie. Mal som sociálne, a potom aj prospechové štipendium. Bolo kde privyrobiť si. Nielen na vysokej škole, ale aj predtým. Letné prázdniny boli časom brigády. Mohol by som ísť do detailov... Po vojenčine som mal ako absolvent s červeným diplomom 2150 korún. Nič veselé a obšťastňujúce, ale vo vnútri bola túžba dokázať viac. Aj v minulom režime sa dalo urobiť viac a mať sa lepšie ako ten priemer. To však platí aj o dnešku. Môj brat odišiel von a zakotvil napokon vo Švajčiarsku. Neveril, že aj u nás sa bude dať podnikať, vyniknúť a robiť to najzaujímavejšie z brandže, či napĺňať si chlapčenské a vysokoškolské

Hd: Prišiel rok 1989.

D. Dobrota: Dvanásť-trinásť rokov driny až doteraz. Nič neľutujem, stálo to za to, a verím, že ten, kto chce, ten bude skôr-neskôr úspešný.

Hd: Napriek sympatickému úsmevu, pokojnej reči, vy ste vo vnútri dosť tvrdý...?

D. Dobrota: Nie viac ako vy a celý rad členov Hospodárskeho klubu. Ale som na seba čoraz prísnejší, lebo chcem dokázať viac. To je ako s horami. Mám za sebou Tatry, Mont Blanc a viem, že musím na Kaukaz, na Pamír a do hôr Latinskej Ameriky. Odmeniť sa previerkou vlastných fyzických schopností, keď počas cesty hore rastiete aj duchovne. Mám dosť takých riešení, ktoré vznikli cestou do vrchov - na štíty. Je to dobré, keď sa naučíte vnímať život ako taký a viete, že ho chcete prežiť naplno.

Peter Kasalovský