Budeme konkurovať lietadlám?

Aj vyše 300-kilometrová rýchlosť je na koľajniciach bezpečná

Rušne priťahovali Ing. Milan Doubeka už od mala. Pamätá si, ako vo Viedni, kde sa narodil, dlhé minúty pozoroval na jednom z mostov ponad železničnú trať prechádzajúce vlaky. Ťažko povedať, odkiaľ sa v obrovských strojoch berie mágia, ktorá opantáva ľudí. Nie na každého účinkuje rovnako. Kto ju však dokáže vnímať a cieľavedome prenikať do jej tajomstiev, stáva sa sám zasväteným mágom. Ako Ing. Milan Doubek, vynikajúci odborník na koľajové vozidlá, bývalý náčelník služby Rušňového hospodárstva ŽSR a na záver svojej služby námestník oblastného riaditeľa pre vozbu, ktorý v tomto roku oslávil svoje sedemdesiatiny. Na železnicu prišiel v časoch, keď ešte kraľovala

parná trakcia,

ale čoraz viac sa už presadzovali elektrické a motorové rušne. Za 42 rokov služby väčšinu rušňov na ČSD poznal ako vlastné topánky. Ani dnes by sa nebál sadnúť do mašiny. Nedávno si na výstave železničnej koľajovej techniky v Mníchove dokonca vyskúšal jazdu na trenažéri ICE vlaku, ktorý dosahuje rýchlosť až 270 kilometrov za hodinu. Ako sám hovorí, pri takej rýchlosti už strojvodca nemôže sledovať návestidlá na trati. Informácie sa prenášajú na rušeň a zabezpečovacia technika je taká sofistikovaná, že stačí kontrolovať displej, ktorý ukazuje povolenú rýchlosť. Na železniciach v západnej Európe špecializácia mimoriadne pokročila. Napríklad strojvodca rýchlovlaku má na starosti len odviezť súpravu. Potom, čo príde do cieľovej stanice, môže ísť rovno domov. Všetky potrebné informácie, ktoré sa u nás ešte odovzdávajú na papieri, má v pamäti

palubný počítač.

Keď napríklad prichádza ICE vlak do Hamburgu, počítač už z trate hlási poruchy a technici dopredu vedia, čo treba opraviť. Obratovosť súpravy je 90 minút, za ten čas sa porucha odstráni a vlak sa môže vydať na spiatočnú cestu. Kým u nás sa kladie dôraz na systém preventívnej údržby, na západoeurópskych dráhach je trend kilometre medzi revíziami zvyšovať, vysvetľuje M. Doubek, akým smerom sa zrejme v nasledujúcich rokoch vyberú aj naše železnice. Hlavným argumentom je podľa M. Doubeka ekológia a z nej vyplývajúca užitočnosť investície do železnice. Celý svet si to čoraz naliehavejšie uvedomuje, u nás ešte stále dávame prednosť krátkodobým ekonomickým výhodám.

„Prirátajme k tomu ďalej bezpečnosť, v ktorej cestná doprava železnici nemôže konkurovať. A spomeňme tiež rýchlosť, pretože tá sa bude postupne zvyšovať. Dnes je rýchlostný rekord na klasickej trati s klasickým kolesom

405 km/h.

V praxi sa dokázalo, že 300-kilometrová rýchlosť je bezpečná. U nás by na dosiahnutie takej rýchlosti bolo treba vystavať špeciálnu trať, na akých napríklad vo Francúzsku jazdia výlučne osobné rýchlovlaky. Samozrejme, že predstava výstavby novej trate z Bratislavy do Košíc je z kategórie snov. Ale plán zvyšovania rýchlosti na koridorových tratiach je reálny. Najvhodnejším spôsobom ako

skrátiť cestu

medzi východom a západom Slovenska sú naklápacie súpravy, ktoré by dokázali 445-kilometrovú vzdialenosť prekonať za menej ako štyri hodiny. V tom prípade by železnica mohla konkurovať vnútroštátnej leteckej doprave,“ tvrdí bývalý náčelník služby Rušňového hospodárstva Východnej dráhy ČSD. Že sa to všetko v blízkej budúcnosti splní, netreba pochybovať, pretože M. Doubek, ktorý obetoval 42 rokov koľajovej technike, vychádza len z dlhodobých trendov a zo skúseností, ktoré ho zaraďujú medzi našich špičkových špecialistov.