Ambiciózna Africká únia

EÚ ako vzor, avšak veľa nezlučiteľností

Podpisom hláv štyridsiatich afrických štátov 25. mája zanikla Organizácia africkej jednoty (OAJ), aby ju v budúcnosti nahradila únia podľa európskeho integračného vzoru. Otázkou zostáva, či nová organizácia môže byť demokratická, ak vo väčšine členských krajín demokracia existuje len na papieri. Africká únia (AÚ), ako novú organizáciu avizovali tamojší politici, predstavuje ambiciózny projekt. Okrem plnej ekonomickej integrácie prostredníctvom otvoreného trhu a jednotnej meny predpokladá spoločnú obranu, legislatívu a jurisdikciu. Ani znalci Afriky si však nie sú istí, ktorá zo spomínaných oblastí na čiernom kontinente spôsobí najväčšie problémy. Ideálom stojí v ceste všeobecná zaostalosť, sociálna, ekonomická a technologická nerovnosť jednotlivých krajín, ako aj ideologická rivalita ich vodcov.

Ratifikácia zmluvy o AÚ štyridsiatimi z päťdesiatich troch afrických krajín však odráža bezprecedentnú iniciatívu. Kredit si zaslúžia najmä deklarované spoločné ciele signatárov. Pamätníci zakladania OAJ, medzi nimi jej súčasný generálny tajomník Salím Ahmed Salím, podpisovanie novej zmluvy zažili ako déjá vu Hoci obe organizácie majú korene vo filozofii panafrikanizmu päťdesiatych rokov, dnešnej Afrike chýbajú mnohé z nádejí, ktoré jednotlivým štátom pred štyridsiatimi rokmi priniesla nezávislosť. Politická a hospodárska nestabilita čierny kontinent pripravili predovšetkým o sebavedomie. Inšpirácia sa však ponúkla v Európskej únii (EÚ). „Integrácia dnes predstavuje celosvetový trend a Afrika rozhodne nemá na výber,“ vyhlásil v tejto súvislosti Salím. Hoci teoretický rámec novej únie je dôležitý, jednotná identita a spoločné ciele sú zatiaľ všetko, čo AÚ môže ponúknuť členským štátom a najmä radovým Afričanom. Deklarovaná jednota podľa skeptikov v Afrike existovala aj počas studenej vojny. Pozorovatelia tiež poukazujú na zanedbanú praktickú stránku únie, pričom ich obavy sa týkajú vzťahov AÚ k jej predchodkyni. Nová organizácia po OAJ zdedí staré tváre a s nimi aj minimálny dôraz na praktické dôsledky politických rozhodnutí. Transformácia OAJ na AÚ podľa juhoafrického novinára Davida Bamforda „je iba zmena mena”. Radikálne sa zrejme nezmení ani postoj únie k diktátorom. „Skutočnej reforme bude predchádzať až odchod politikov postkoloniálnej generácie,“ tvrdí Bamford.

Ich prítomnosť zatiaľ v únii nekompromisne určuje priority. Na úkor ekonomických záležitostí sa teda rokuje o politike, pričom tradične chýba konsenzus. Od spoločného obranného systému má AÚ aspoň tak ďaleko ako v roku 1963, keď ho ostatným africkým kolegom navrhol ghanský prezident Kwame Nkrumah. V situácii, keď až jednu tretinu členských štátov zamestnávajú regionálne konflikty, by sa miestne vojny rýchlo sústredili na boj o jednotnú armádu. Úvahy o spoločnej legislatíve komplikuje najmä nekompatibilita európskeho a islamského práva, ako ju na národnej úrovni demonštruje Nigéria. Nadšenie nevzbudzuje ani spoločný súdny tribunál, pred ktorým by sa v budúcnosti mohol ocitnúť hociktorý z afrických štátnikov. Za zmienku stoja Muammár Kaddáfí (Líbya) a Robert Mugabe (Zimbabwe).

Paralelným rizikám čelí AÚ aj v hospodárskej oblasti. V prvom rade ide o nezlučiteľnosť industrializovaných ekonomík JAR a severoafrických krajín s agrárnymi susedmi v subsaharskej Afrike. Hoci regionálne ekonomické bloky ako SADC (Southern African Development Community) a Ecowas (Economic Community for West African States) v tomto smere ponúkajú istý precedens, kontinentálna integrácia je nedohľadne. Obavy o centrálnu banku a spoločnú menu vyvažuje iný precedens: CFA frank je v obehu od roku 1947 ako jednotná mena frankofónnych afrických krajín s pevným výmenným kurzom oproti francúzskemu franku. Za dosiaľ najúspešnejšiu formu ekonomickej integrácie sa považuje takzvaná rekolonizácia, ktorú v Afrike už desaťročia praktizujú mnohonárodné spoločnosti. Africká integrácia tak vo svetle politických a ekonomických ťažkostí predstavuje ambicióznejší experiment ako ktorýkoľvek iný v histórii čierneho kontinentu.

Roman Lipták

Pretória