Čo zabíja hudbu ?

Každodenne nás osobnosti najmä populárnej hudby z televíznej obrazovky presviedčajú, že kopírovanie tento druh zábavy zabíja. Neviem komu je táto propagačná akcia určená, ale na Slovákov podobné apely nikdy neplatili. Výzvy na svedomie a uvedomelosť sú, žiaľ, v dnešnom morálnom marazme skôr smiešne ako účinné. Nie je žiadnym objavom konštatovanie, že ceny „cédečiek“ sú nehorázne. Za atraktívnejšie dá priemerný Slovák zo svojho platu 400 až 700 Sk iba výnimočne. To je cena na hranici luxusu, a tak mnohí, celkom prirodzene, hľadajú možnosti získať nahrávky kopírovaním, teda nelegálne. Nik to nezastaví, masovo sa tomu venuje mládež už od veku okolo 12 - 13 rokov. Lacnejšia napaľovacia CD-romka, ktorú si zručnejší majiteľ počítača dokáže sám inštalovať, stojí okolo 10-tisíc Sk. Nenabádam k takejto činnosti, len konštatujem, že z tohto hľadiska býva kopírovanie niekedy jediným východiskom ako mať doma obľúbenú kapelu. V prvom rade by to však malo byť impulzom na zamyslenie, ako legálne sprístupniť poslucháčom čo najviac nosičov. O tom však v kampani proti zabíjaniu hudby nikto nehovorí. Sú na Slovensku firmy, nie síce z oblasti hudobného priemyslu, ktoré pochopili, v čom je čaro úspechu a predajnosti ich produktov. Nejdú totiž cestou neprimeraných cien a nízkeho predaja svojich výrobkov. Stavili na vysoký obrat, ktorým dosahujú zaujímavý zisk. Ich ceny sú dokonca na úrovni „minulorežimových“, pričom však pred rokom 1989 sa zahraničné hudobné tituly na čiernych LP-platniach bežne predávali od 60 do 120 Kčs. Tieto spoločnosti sú úspešné a nesťažujú si, lebo si zvolili práve takúto stratégiu, a tá im vynáša, ich ceny spotrebiteľa totiž nezabíjajú.

Andrej Pokojný