Aké sú mýty o Slovákoch?

Prieskumy vravia, že najradšej sa zaoberáme sami sebou

Slováci majú pracovité ručičky, Slováci sú vzdelaný národ. Obyvatelia Slovenskej republiky majú niektoré vlastnosti spoločné. Platí však všetko, čo sa o nás hovorí? Keď áno, tak v čom? Máme skutočne pracovitejšie ruky než ostatní Európania? Ťažko. Stále totiž viac tovaru dovážame, než vyvážame. Toto tvrdenie však nemôžeme odvodiť ani od vzťahu Slovákov k práci. Ani tu nedosahujeme presvedčivé výkony, týždenne strávime v práci 40,5 hodiny, dlhší pracovný čas má šesť európskych národov. Porekadlo sa tak môže vzťahovať iba na schopnosť improvizácie. Čo si najviac vážime sami na sebe? Z prieskumov verejnej mienky vyplýva, že takmer polovica z nás si váži práve to, že sme Slováci. Ostatné kladné „vlastnosti“ zostávajú pozadu - nenájdu medzi nami ani pätnásťpercentnú podporu. Prípadné úspechy športovcov, povestné pracovité ručičky, sloboda a demokracia, všetko ide bokom. Čo to však vlastne znamená byť Slovákom? Z takmer všetkých štatistík či hodnotení zahraničných návštevníkov našej krajiny, aj keď s istým zveličovaním, vyplýva, že hlavnou národnou vlastnosťou je konzumácia alkoholu. „Leniví, ale s nárokmi na to najlepšie a najdrahšie,“ napísal jeden z účastníkov on-line diskusie v internetovej kaviarni. „Nemáme peniaze, robotu, ale krčmy sú preplnené a, samozrejme, takmer vždy v nich rezonuje, že Slováci sú najlepší, najbystrejší, ibaže svet nás nechápe,“ taký je ďalší názor zo spomínanej diskusie.

Z ankety, ktorú nedávno robil Štatistický úrad SR medzi cudzincami, vyplýva, že z ich hľadiska Slováci nejako prehnane zaujímavým národom nie sú. Majú svoje klady, ale aj dosť záporov. Najviac ich prekvapuje, že sa pasujeme za národ vzdelancov. Bez porovnania to podľa nich znie ako vyhlásenie niekoho, kto sa potrebuje viac dozvedieť o svete. A vyčitujú nám predovšetkým nízku sebadôveru, otrocké preberanie vzorov z „veľkého sveta“. Väčšinu ustálených predstáv o národnej povahe Slovákov veľmi rýchlo zmení podrobné štúdium a porovnanie s údajmi z ostatných európskych krajín. Podľa britských sociológov žiadny iný národ sa nezaoberá sám sebou tak veľmi, ako práve my. Podľa nich Slováci asi dospejú k národnému šťastiu až vtedy, keď nám bude ľahostajné, ako sa komu javíme. Možno potom prestaneme veci robiť preto, aby sme sa druhým zapáčili, zavďačili alebo sprotivili a budeme ich robiť tak, ako sa nám to najlepšie hodí a ako to najlepšie vieme.

Ak teda máme pocit, že svet sa o nás mimoriadne zaujíma a my sme spolutvorcami veľkých dejín, bolo by načase rýchlo sa doterajších pocitov zbaviť. Svetu sa totiž tak pozitívne vôbec nejavíme. Naposledy o nás bola zmienka iba v súvislosti s vysokým stupňom korupcie a kriminality, keď nám v správe venovali „až“ päť riadkov. Školstvo „padlo“ na najnižšiu úroveň v celej Európe, učitelia utekajú po stovkách, žiaci vychádzajú takmer pologramotní. Stavať a opravovať domy už málokto vie, pre pracovité slovenské ručičky by to bol raj, keby sa im chcelo. Neberme to tragicky, svet má dosť problémov sám so sebou.

Aká je teda naša cesta ku šťastiu vo veľkej krajine európskych národov v EÚ?! Imidžmejkri by asi poradili zmenu štýlu našej prezentácie. Celkom určite by nám pomohlo, keby sme sa sústredili na to, čo vieme a nebrodili sa niečím, čo zbabreme. Kedysi sme svetu naozaj „dodávali“ pracovité ruky, v rôznych emigračných vlnách posilnilo renomované firmy mnoho vedcov, lekárov, technikov... Otázkou je, čo môžeme ponúknuť dnes.

Eleonóra Bujačková