Horkastá chuť cukru

Porovnávanie so svetovými cenami považujú za podvod

„Naše cukrovarníctvo je v stave vyčkávania. Investori už vložili do cukrovarov 3,5 mld. Sk. Pýtame sa: Akým spôsobom sa majú pozerať na náš trh a investovať do reštrukturalizácie ďalších 3 až 5 mld. Sk, keď cukrovary budú mať v tom najlepšom prípade pri produkcii okolo 130-tisíc ton cukru ročne, čistý zisk 50 až 100 mil. Sk? Veď určitá skupina obchodníkov tieto peniaze získa pri dovoze iba niekoľkých tisíc ton,“ hovorí o probléme tohto odvetvia výkonný riaditeľ Slovenského cukrovarníckeho spolku (SCS) Ing. Robert Straka. „Nášmu cukrovarníctvu sa vyčíta, že je drahé, a preto nie je konkurencieschopné a stráca doma trh. Stále nám ktosi podsúva svetovú cenu, to je však podvod. Táto cena predstavuje hodnotu prebytkov cukru, preto je nízka. Odvíja sa od dopytu a ponuky, pričom kategória výrobných nákladov tu nehrá úlohu,“ približuje problém, od ktorého sa odvíjajú ďalšie a pokračuje: „Na Slovensku sme o 20 až 30 % v produkcii cukru lacnejší, približne na úrovni Česka, a to nehovorím o nákladoch v EÚ, ktoré sú oveľa vyššie. Ale nikto neporovnáva vzájomne výrobné náklady, ale len naše výrobné ceny so svetovými. Keď sa tento názor bude trvalo presadzovať, máme jedinú šancu, a tou je skončenie výroby cukru na Slovensku. Svetovým cenám nevie nikto konkurovať, preto európske štáty prijali tvrdé ochranárske opatrenia, okrem Rumunska a Bulharska. Tam boli veľmi liberálni, ale dnes sú

absolútne závislí

od dovozu, pritom cukor majú drahší ako u nás,“ konštatuje R. Straka. Podľa neho slovenské cukrovarníctvo, ale aj repárstvo má právo existovať. Jeden cukrovarnícky pracovník viaže na seba ďalších štyroch až piatich, pričom v tom nie sú obchodníci a spracovatelia cukru a sladidiel. To však nie je všetko. „Spýtajte sa výrobcov piva, či im záleží, aby poľnohospodár pestoval repu. Určite povedia že áno, lebo ak chcú kvalitný sladovnícky jačmeň, ten sa musí sadiť práve po repe. Je to výborná predplodina.“

Slovenskí výrobcovia cukru strácajú značný podiel na jeho predaji z dôvodu jeho tzv. následného aktívneho zušľachtenia. To znamená, že z dovezeného cukru niektorí výrobcovia pripravia určitý produkt, ktorý následne vyvezú. Využíva sa pritom práve to, že svetové

ceny cukru

sú hlboko pod cenami všetkých vnútorných cien v Európe všeobecne. „Máme také tušenie, no nie je potvrdené, že časť cukru, ktorý sa k nám dováža na zušľachtenie, napríklad z Poľska, sa síce exportuje, ale do Česka. Myslíme si, že v tomto prípade nemôže platiť výnimka, že takýto cukor sa nepreclí, lebo aj finálny produkt ostáva na jednom colnom území. Podľa môjho názoru za tento cukor je povinnosť clo vybrať. Colnica cukor príjme a skúma, či následne odchádza do zahraničia. Naozaj aj odíde do Česka, a teda by to malo byť v poriadku. Ale tam je tento produkt deklarovaný už ako slovenský. Myslíme si, že na jednom colnom území je potrebné clo vybrať. Otázka je, či to má byť v Česku alebo na Slovensku. Podľa mňa clo by mala vybrať krajina, kde sa cukor prepracoval. Ale tento proces môže byť aj opačný.“ Vlani na takéto prepracovanie prišlo na Slovensko dovedna takmer 50-tisíc ton cukru, čo je extrémne veľa.

Pred niekoľkými rokmi tento problém nebol. Slovenské cukrovarníctvo aj takýmto postupom extrémne trpí, lebo z roka na rok sa znižuje predaj domáceho cukru. Od januára do júna minulého roka predali cukrovary na Slovensku takmer 76-tisíc ton cukru, ale v tomto roku za rovnaké obdobie len 51-tísíc ton. „Čo je však absolútne šokujúce, to je júnová štatistika. Vlani počas tohto mesiaca predali 21-tisíc ton a teraz len 11-tísíc. Čiastočne si to môžeme vysvetliť nižšou

úrodou ovocia,

alebo nižšou spotrebou cukru na konzervovanie. Príčiny sú však aj inde. Na prvom mieste to spôsobujú dovozy,“ konštatuje výkonný riaditeľ SCS. Za päť mesiacov tohto roka sa oproti vlaňajšku zvýšili o 4488 ton. Pretože sa tak stalo napriek ochranným opatreniam SR, podľa ktorých môže Slovensko ročne doviezť len 3900 ton, spýtali sme sa R. Straku na príčiny tohto stavu. Hovorí, že ochranné opatrenia začali platiť od 1. mája a všetky licencie vydané do tohto času sú ešte platné a dobiehajú. Čiže ochranné opatrenia sú zatiaľ neúčinné a budú sa musieť objektívnejšie vyhodnotiť až po dlhšom čase. „V každom prípade však uvedený zvýšený dovoz ovplyvnil predaj našich cukrovarov, lebo išlo o cukor na vnútornú spotrebu,“ tvrdí predstaviteľ cukrovarníckej samosprávy. „Cena cukru v obchodoch išla v poslednom čase hore, to je už stará pesnička. Sme obviňovaní, že naši cukrovarníci zneužili situáciu v ochranných opatreniach a zvýšili ceny. Vlani zvyšovali ceny, to je pravda. Cukrovary však mali

dve možnosti:

Naďalej držať ceny tak, aby dokázali konkurovať svetovým cenám, ale to by bola cesta k zatvoreniu cukrovarov a bankrotu, alebo zvýšiť ceny a dosahovať aspoň nízku rentabilitu. Ale zodpovedne môžem vyhlásiť, že od januára tohto roka slovenské cukrovary nezvýšili realizačné ceny ani o halier. Napriek tomu z mesiaca na mesiac podľa údajov Slovenského štatistického úradu ceny rastú,“ vysvetľuje R. Straka. Vzniká akoby paradox: Predaj cukru cukrovarmi sa u nás znižuje, ale maloobchodné ceny rastú. To je netrhový stav.

Na tieto naše slová reagoval tým, že obchodníci majú možnosti získať cukor z ďalších zdrojov. Napríklad Správa štátnych hmotných rezerv SR Slovenskému cukrovarníckemu spolku začiatkom roka oznámila, že znižuje svoje zásoby asi o 7000 ton cukru a dáva ho na trh. Slovenskí cukrovarníci tým neboli nadšení, ale toto opatrenie vzhľadom na veľké zásoby štátu akceptovali, lebo mu to zbytočne viazalo finančné prostriedky. SCS má informácie, že sa zásoby majú ďalej znižovať, poslali správcovi hmotných rezerv list a čakajú na odpoveď,

či je to pravda

a prípadne o aké množstvo ide. V tejto súvislosti sa hovorí o ďalších 12-tisíc tonách, je to však neoficiálna informácia, ale údajne z dôveryhodného zdroja. Pre slovenských výrobcov cukru to znamená, že sa asi budú opakovať pády v predaji cukrovarov.

R. Straka zdôrazňuje, že slovenskí cukrovarníci sa cítia byť zodpovední za bezporuchové zásobovanie trhu cukrom, ale trh musí byť čitateľný. „Predstava, že ruka trhu vyrieši tieto a iné problémy, je naivná a asi to každý zainteresovaný chápe. Veď, keď si chce niektorá z cukrovarníckych spoločností pripraviť obchodný plán, musí mať jasné, čo je možné dostať na trh a čo nie. Dnes sme pred problémom, koľko cukru vlastne vyrábať, vlani sme začínali cukrovarnícku kampaň so zásobami 32-tisíc ton. Cukrovarom to viazalo asi 500 mil. Sk. Minulý rok sme aj vzhľadom na klimatické podmienky vyrobili len 128-tisíc ton cukru, ale zdá sa nám, že do nasledujúcej kampane predáme len toto množstvo,

takže zásoby

asi budeme prenášať do ďalšieho roka. Ak bude pokračovať doterajšia tendencia, je to veľmi zlé. Potom sa budeme musieť zamýšľať, ako budeme môcť zaplatiť pestovateľov cukrovej repy, keď v čase najväčšej potreby financií máme ich v značnej miere blokované. Veď poľnohospodárskym podnikom na novú úrodu dávame až 400 mil. Sk.“ Pretože táto situácia opäť ukazuje, že skutočný trh s cukrom je vzhľadom na rast jeho cien v obchodoch deformovaný, zaujímali nás príčiny. R. Straka nám poradil, aby sme sa spýtali obchodníkov. Predpokladá, že to vyplýva z ich obchodnej politiky a pripomína, že obchod má pri predaji cukru až 25-percentnú maržu, pričom sú indície, že táto suma býva aj väčšia. Priemerná realizovateľná cena za kilogram kryštálového cukru sa v slovenských cukrovaroch pohybuje bez DPH okolo 21 Sk, v čom je zahrnuté zabalenie aj doprava do obchodov. Výkonný riaditeľ SCS nám priblížil situáciu aj v niektorých štátoch EÚ. Ako povedal, napríklad pri dovoze na veľký nemecký trh sa evidujú dodávky cukru už od objemu 300 kilogramov, čo je jednoznačným príkladom poriadku na trhu s cukrom.

Vladimír Turanský