Bez privatizácie i drahých úrokov

O slovo sa dôrazne začína hlásiť nová generácia slovenských podnikateľov

Zakladateľom firmy Intermonex v Dubnici nad Váhom bol otec rodiny Peter Vrábel. Obidvaja synovia študovali, keď otec získal živnostenský list a v suteréne rodinného domu začal všeličo vyrábať z dreva. Starší syn Peter vtedy študoval na Vysokej škole lesníckej a drevárskej vo Zvolene a mladší Marian začínal na Technickej univerzite v Trnave manažment priemyselných podnikov. Peter Vrábel senior so svojimi 25-ročnými skúsenosťami drevomodelára sa vrhol na rôznu atypickú výrobu. Boli to jednotlivé kusy nábytku, dvere, okná. Mladí už vtedy, keď mali čas a boli práve doma, pomáhali. Veď jeden mal veľmi blízko k drevu a druhý k účtovníctvu a k vedeniu firmy. Projekčná príprava bola od začiatku záležitosťou staršieho Petra. Zákazníci sa vtedy našli iba z najbližšieho rodinného kruhu alebo z kruhu otcových kolegov z roboty. Od roku 1993 čoraz väčší diel prác brali už na seba mladí vysokoškoláci. Firma mala vtedy už aj smelšie plány. Po skončení štúdií staršieho brata sa prevádzka presťahovala z pivničných priestorov rodinného domu do prenajatých priestorov, do haly poľnohospodárskeho družstva na okraji Dubnice nad Váhom. Začali sa objavovať aj prvé dotazy a objednávky na výrobu interiérových schodov.

Zhodou okolností sa v Dubnici nachádzala firma, ktorá vlastnila americkú licenciu na výrobu drevených domov. Spýtala sa, či by členovia rodiny Vráblovcov nevedeli a nechceli pre nich vyrábať drevené samonosné schody. Ako sa neskôr ukázalo, tento

prvý kontakt

ovplyvnil na roky dopredu činnosť mladých podnikateľov. Viac ako podoba schodov bola potrebná rozumná kalkulácia, čo za schodisko majú žiadať, aby na tom mohli budovať svoju budúcnosť, čo vtedy, samozrejme, ešte nevedeli. V rokovaniach predložili kalkuláciu (podľa dnešných kritérií smiešne nízku), napriek tomu sa vtedy zdala záujemcovi veľmi vysoká. Porovnával ju totiž s cenami schodov z betónu alebo zo železa. Pre mladých Vráblovcov to bola výzva rozmýšľať a hľadať. Vo svojej „databáze“ mali vtedy totiž viac v spomienkach niekoľko kusov schodov, ktoré na konci bývalej éry ešte ako „fušku“ dodali otcovým kamarátom a známym. A neboli to pravé schodiská, iba drevené obloženia existujúcich betónových schodov. Na prvom mieste bola samonosná konštrukcia z dreva. Okrem toho schodisko musí byť pekné, pohodlné, kvalitné a musí

presne „vojsť“

do daného priestoru. Pri navrhovaní schodiska sa dá pravdaže použiť aj kalkulačka a vzorec, ako v tom prvom prípade, ale výpočtová technika je pritom už dnes neodmysliteľná. Lapidárne sa vyjadril o tom „drevár“ Peter, bolo by nezmyselné používať pritom staré známe vzorce, keď je k dispozícii konkrétny softvér. Je to aj obrovská úspora času, ktorá tieto výpočty z niekoľkých hodín stenčí na pár minút. Nejde len o funkčnosť schodiska, ale aj o možnosť vizualizácie. Dnes ich klient priamo na obrazovke uvidí, ako plánované schodisko bude vyzerať v jeho interiéri, v danom priestore.

Predstavy a želania zákazníka sú potom presnejšie a konkrétnejšie, ľahšie sa dostane do podoby a spoločnej reči zákazník a výrobca. To sme, pravda, preskočili obdobie rozbehu firmy. Presnosť výroby na súčasných strojoch je väčšia, schody vraj robia s presnosťou do desatiny milimetra, aj keď pri dreve ako prírodnom materiáli je presnosť až zbytočná, veď drevo „pracuje“. Keď schody vyjdú spod rúk montérov, nie je na nich vidieť žiadnu „škáru“, žiadnu medzierku. Technicky to vraj musí byť vyriešené tak, aby zákazník ani nezbadal, že drevo i naďalej pracuje. Na moju otázku, či teda nimi vyrobené

schody vŕzgajú

alebo nie, som dostal odpoveď, zásadne nie. Hoci vyskytla sa jedna špeciálna objednávka, kde si zákazník prial, aby tretí stupienok schodiska rátané odspodu vŕzgal. Nech by sa zdalo aj veľmi lákavé pre peknú kresbu, mäkké dreviny sa neodporúčajú na výrobu schodov, lebo sa časom opotrebujú, vyšľapú. Podľa Vráblovcov je na slovenské pomery najvhodnejšia drevina výrobu schodov buk a dub, ale vyrobili aj niekoľko schodísk aj z limby, ojedinele z jaseňa. Povrchovou úpravou morením sa dosiahnu zaujímavé efekty aj z týchto drevín. To však neznamená, že zásadne, v každom prípade moria drevo. Zákazník má svoju predstavu tvorby interiéru. Jemu sa môže páčiť do interiéru dubové schodisko, ktoré je vhodné na krásne sústružené veci. Videl som ich v miniatúrnej výstavnej sieni, kde mali osem rôzne podaných ukážok schodísk. Bol tam aj krásny rustikálny štýl. Bukové rezivo je vhodné na taký odľahčený typ schodov, napríklad v kombinácii s kovom. Veď aj ten buk má svoje odtiene, môže byť „parený“, môže byť prírodný a preto záleží aj na celkovom štýle domu. Videl som odľahčené schodisko, masívne schodisko, časť mohutného schodiska s frézovanými prvkami. V príručnej výstavnej sieni som videl aj časť schodiska, kde sa na objednávku aj majster rezbár „pohral“ s materiálom.

Najcharakteristickejšie pre históriu firmy je, že všetko sa vyvíjalo bez finančných otrasov a rizík. Taký ozajstný rast firmy sa začal v roku 1993 prijatím prvých troch zamestnancov. Okrem toho pracovali aj mladí súrodenci. Starší už naplno a mladší iba cez soboty a nedele, lebo ešte študoval v Trnave. Skočíme opäť v rozprávaní do okamihu, keď výrobca drevených domov bol nakoniec spokojný aj s kalkuláciami, aj s výzorom. Firma vyrábajúca

drevené domy

exportovala do Nemecka, s domami sa tam dostali aj drevené schodiská z „dielne“ Vráblovcov, ako súčasť domov. Asi po pol roku zistili, že schody tam museli mať veľký úspech, lebo sa začali ozývať prví záujemcovia. Nielen fyzické osoby, ale aj ďalšie nemecké firmy, spolupracujúce s mnohými stavebnými podnikmi a s firmami zo Slovenska. Za určitý zlom v histórii firmy, v jej ďalšom raste považujú obdobie, keď ich oslovili neznámi zákazníci, hoci iba na diaľku, ale prichádzali ďalšie objednávky. Znamenalo to vtedy štyri schodiská mesačne, pravda, okrem inej výroby (okien, dverí, obkladov a nábytku). Schodiská predstavovali iba 20 - 25 percent produkcie firmy. A dohromady sa vyrobilo kooperujúcou firmou iba desať drevených domov, ale priniesli mnohonásobok záujmu o drevené schodiská.

Obklady betónových schodov, okná, dvere a nábytok vyrábalo vtedy vo firme Intermonex dohromady 5 - 6 ľudí, aj s vlastníkmi. Píšeme tu o vlastníkoch, ale bola to stále len živnosť, firma ako fyzická osoba. Požiadavky však stále rástli a z pôvodne prenajatých 400 štvorcových metrov sa zväčšili o ďalšiu výrobnú plochu. Ako raritu vnímame, že firma pracovala od začiatku výlučne s „vlastnými“ finančnými zdrojmi a vďaka manažérskej šikovnosti oboch mladých inžinierov to zostalo tak aj v rozhodujúcom roku. Zlomovým rokom bol rok 1998. Stála vtedy pred nimi viac-menej hamletovská otázka, spomína starší z bratov Peter, absolvent drevárskej vysokej školy. Aj marketing ukazoval, že stojí pred nimi reálna možnosť predať podstatne viac schodísk, ako povedzme štyri do mesiaca. Otázka znela, prijať viac ľudí, s tou istou technológiou vyrábať na viac zmien alebo investovať do modernej technológie, ktorá zvýši nielen možnosti čo do počtu, ale aj výroby mnohých menších dizajnérskych prvkov. Firma sa síce periodicky snažila ustavične inovovať strojový park. Ak by sa však odhodlali k takejto zásadnej zmene, k nákupu najmodernejšej technológie, celá výroba by mohla byť

riadená počítačom,

dáta, ktoré boli výstupom z počítača, by sa stali vstupnými údajmi pre CNC obrábacie centrum od nemeckej firmy Maka. Znamenalo to však dohromady zohnať desať miliónov korún. Celková investícia bola na ich vtedajšie možnosti úplne hrozivá. Nemohli si dovoliť pri vtedajších úrokových mierach požičať z banky. Nakoniec sa im podarilo získať dodávateľský úver a strategické rozhodnutie bolo na stole. Podarilo sa s dodávateľom novej technológie dohodnúť veľmi výhodný splátkový kalendár. Takto získali CNC obrábacie centrum (frézovacie centrum), ktoré umožňuje vyrábať všetky dielce s maximálnou presnosťou vďaka dobrému programovému vybaveniu v CAD/CAM systéme.

Popri inštalácii novej technológie si ponechali skoro všetky staré stroje. Mali už väčší priestor, prijali ďalších ľudí. Plynulo rozširovali databázu, hľadali nové vzorky, príklady a dokumentáciu. Navštevovali zahraničné odborné výstavy a nachádzali aj inšpiráciu. Rástla i výroba, počet umiestnených schodísk. Predchádzajúca technológia bola pre nich „stropnou kapacitou“. S ňou boli schopní vyrobiť štyri schodiská mesačne, teraz, po zásadnom investovaní do CNC technológie, hneď v prvom roku sa im podarilo vyrobiť

150 schodísk,

čo bol nárast produktivity takmer trojnásobný, a pritom celá kapacita novej technológie nebola ešte celkom využitá. V roku 2000 sa im podarilo zvýšiť výrobu (teraz už s 20 zamestnancami) na 300 schodísk za rok. Obom mladým inžinierom-podnikateľom sa vlastne podarilo čo málokomu. Nič nevyžobrali, nič nesprivatizovali, nemuseli potiť krv pri splácaní úrokov, a predsa vo výrobe zvýšili produktivitu priamo v skokoch. Mladí súrodenci-podnikatelia (manažér Marian má 30 rokov a „drevár“ Peter 31 rokov) majú pred sebou istú budúcnosť.

Ešte stále podnikajú v právnej podobe - firma rovná sa fyzická osoba a majú na to aj zaujímavé vysvetlenie. „Skutočnosť, že sme živnosť, znamená určitý kredit pre zákazníka, znamená to aj záruku nášho seriózneho prístupu k záväzkom. Kto sa v tom trochu vyzná vie, že takto ručíme za svoje záväzky celým majetkom. To nás vedie k zodpovednosti a k serióznemu prístupu ku každému zákazníkovi.“

Ivan Klačanský