Boj o zákazníka na bode varu

Skutočne posledné kolo pre plynárenstvo Českej republiky?

V Českej republike sa v súvislosti s odštátňovaním plynárenstva, jeho privatizáciou, ako aj liberalizáciou trhu so zemným plynom a vôbec s energiami prezentuje celý rad pozoruhodných a pre SR inšpirujúcich názorov. Dnes ponúkame redakčnú exkurziu do tejto sféry.

Česká republika sa rozhodla otvárať trh so zemným plynom od roku 2005, teda o päť rokov neskôr ako krajiny EÚ. Možno predpokladať, že v dôsledku prerokovávania kapitoly „energetika“ v rámci vstupných rozhovorov bude táto lehota skrátená minimálne o jeden, skôr však o dva roky. V tom čase už bude možné čerpať poučenie z výsledkov liberalizácie trhu EÚ so zemným plynom. V súčasnosti existujú v EÚ dva odlišné prístupy k liberalizácii trhu podľa Smernice EÚ 98/30: princíp „nemecký“, keď je trh rázovo otvorený v celom svojom rozsahu, a princíp „francúzsky“, keď štát plne využíva možnosti postupného otvárania trhu v etapách. Podmienkam Českej republiky najlepšie vyhovuje francúzsky model, a to najmä preto, že zohľadňuje „sociálne“ záujmy štátu v podmienkach nedokončenej systémovej, predovšetkým však cenovej transformácie plynárenstva.

Silný investor

Podmienkou úspešnosti otvorenia trhu so zemným plynom je i dokončená privatizácia. Je nevyhnutné trvať na tom, že majoritné podiely v Transgase a v českej distribúcii by mali získať iba takí investori, ktorí majú praktickú skúsenosť s obsluhou postupne liberalizovaného trhu so zemným plynom, a pritom poskytujú svojou ekonomickou silou dostatočné záruky na to, aby „preniesli" české plynárenstvo cez prechodné obdobie očakávanej nestability, vzniknutej v dôsledku nevyhnutnej liberalizácie cien plynných palív a z toho vyplývajúcich zmien v konkurencieschopnosti plynu proti ostatným energiám. Títo investori musia byť dostatočne silní na to, aby boli schopní podstatne racionalizovať plynárenský odbor a znížiť jeho náklady. Ekonomická sila však nie je jediným predpokladom. Takmer 80 % zemného plynu je do ČR dodávaných z Ruska. Nie je tajomstvom, že ruské firmy čakajú na otvorenie trhu s plynom ako na príležitosť prevziať postupne súčasným distributérom všetkých dôležitých zákazníkov a predávať im plyn priamo. Na zachovanie stability plynárenského podnikania je teda nevyhnutné, aby strategickí investori mali nielen skúsenosti s vyjednávaním s Rusmi, ale aj dostatočnú silu svoje rozhodnutie presadiť. Túto silu im môže dávať skutočnosť, že sú kľúčovými kontrahentmi na odber ruského plynu (Gaz de France, Ruhrgas, SNAM, ÖMV) alebo napríklad aj spoluvlastníkmi Gazpromu (Ruhrgas). Dokončenie privatizácie a otváranie trhu pocítia predovšetkým spotrebitelia plynu, ktorých účty by mali buď klesať, alebo rásť veľmi mierne.

Aj integrácia

Hoci sa na prvý pohľad zdá, že české plynárenstvo je integrované do európskej sústavy plynovodov, nie je to celkom pravda. Základ súboru zmlúv o preprave plynu cez územie ČR pochádza zo sedemdesiatych rokov, teda z obdobia celkom odlišného geopolitického usporiadania Európy. Tieto zmluvy rešpektovali iba jedinú hranicu, „železnú oponu“. Systém tranzitného plynovodu tak bol (a dodnes je) väčšinou západoeurópskych plynárenských spoločností chápaný skôr ako „ruský“ plynovod než súčasť európskej siete. Treba povedať, že tento pre nás veľmi nevýhodný názor podlieha v poslednom období určitým zmenám. Najväčšia európska plynárenská spoločnosť Gaz de France vyjadrila pripravenosť začať prípadné rokovania o posune „odovzdávajúcich“ miest z česko-nemeckej na česko-slovenskú, možno i slovensko-ukrajinskú hranicu. Až táto zmena prinesie úplnú (teda i obchodnú) integráciu českého Transgasu do systému európskych diaľkových plynovodov.

Konfigurácia európskej plynovodnej siete sa v poslednom čase výrazne mení. Doteraz bol systém charakteristický tým, že odrážal politickú realitu minulosti: zatiaľ čo západoeurópsky systém vytvára prepojenú „sieť“, sú štáty strednej Európy izolovane napojené na systém ruský. Tento systém umožňoval (a doteraz umožňuje) politické alebo hospodárske vydieranie (zatváranie kohútikov). Systém sa však začína meniť. Po prvé je to diverzifikácia dodávok plynu pre strednú Európu, hlavne nové dodávky z Nórska. ČR ako prvá z postkomunistických krajín diverzifikovala svoje dodávky (hoci dohodnutý objem plynu z Nórska predstavuje cieľovo iba 25 % celkovej spotreby). S rovnakým dodávateľom teraz rokuje aj Poľsko; zdá sa, že aj Slovensko bude mať záujem.

Iba predpoklady

Český monopol prepravy ruského plynu z východu na západ narušil plynovod Jamal, prechádzajúci cez Poľsko. Plynovod po dosiahnutí svojej prepravnej kapacity predstavuje významnú konkurenčnú výzvu pre český Transgas. Z tohto hľadiska je veľmi dôležité, akým smerom sa bude ďalej uberať privatizácia českého plynárenstva. Najvýznamnejšími zákazníkmi Transgasu sú Gaz de France a Ruhrgas, pre ktorých sú rezervované tri štvrtiny prepravnej kapacity. Cez územie ČR ide zatiaľ celá preprava ruského plynu pre Nemecko a väčšina prepravy pre Francúzsko. Pokiaľ títo dvaja investori, ktorí sa o podiel v českom plynárenstve hlásia spoločne, vo svojom úsilí uspejú, netreba mať obavy z možného presunu tranzitnej prepravy plynu z ČR do Poľska. V opačnom prípade je aspoň čiastočný presun prepravných služieb veľmi pravdepodobný.

Logika sporu

V súvislosti s plynovodom Jamal sa vedú diskusie o jeho prepojení so sústavou Transgas. Kým ruská strana výrazne podporuje možnosť čo najvýchodnejšieho prepojenia na území východného Slovenska, jedným z cieľov výstavby plynovodu Jamal bolo totiž obísť územie Ukrajiny, Poliaci sa usilujú o čo najzápadnejšie prepojenie, a to buď koridorom Katovice - Ostrava smerom na Břeclav, alebo koridorom Náchod - Hradec Králové. Logika tohto sporu je zrejmá: ruský Gazprom sa usiluje o možnosť presunu dodávok plynu do strednej a do južnej Európy cez hraničnú stanicu Baumgarten mimo Ukrajiny, čo východný prepoj umožňuje, zatiaľ čo Poľsko požaduje čo najväčšie záruky využitia plynovodu na svojom území; tomu zodpovedá čo najzápadnejšie umiestnený severojužný spoj.

(Hd, vs)