Neistoty Kjótskeho protokolu

Komentuje Zdena Rabayová

Na 6. konferencii strán rámcového dohovoru OSN o zmene klímy, ktorá sa uskutočňuje v Bonne, sa začalo trojdňové rokovanie na najvyššej úrovni. Slovensko na ňom zastupuje minister životného prostredia SR - László Miklós. Či však ministri životného prostredia a ďalší predstavitelia krajín dohovoru posunú riešenie problematiky viditeľne dopredu, je otázne. Napriek faktu, že proces otepľovania postupuje rýchlejšie, ako sa predkladalo. Už na predchádzajúcej konferencii v Haagu ( november 2000) sa objavili tvrdenia vedcov, že do roku 2100 vzrastie v rámci otepľovania klímy priemerná teplota o 1,5 až 6 stupňov Celzia. Hladina svetových morí by sa v tom prípade zvýšila o 15 až 95 cm, najmä vplyvom topenia sa ľadovcov. Pritom do minulého roka sa vychádzalo len z avizovaného rastu priemerných teplôt o 1 až 3,5 stupňa Celzia. No napriek týmto alarmujúcim faktom sa haagsky summit skončil fiaskom.

Očakávalo sa od neho, že sa konečne zreálni termín ratifikácie Kjótskeho protokolu z roku 1997. Vtedy sa svet dohodol na celkovom znížení skleníkových plynov (najmä kysličníka uhličitého) v priemere o 5,2 %. Stroskotal najmä na rozporných postojoch dvoch táborov. Na čele jedného stáli USA a druhý tábor reprezentoval záujmy EÚ. Kameňom „sváru“ bolo zaratúvanie záchytov vegetácie do záväzku jednotlivých krajín, otázky okolo tzv. obchodovania s emisiami kysličníka uhličitého a podobne. USA chceli dosiahnuť, aby svoj záväzok neplnili znížením vypúšťaných emisií vo vlastnej krajine, ale obchodovaním s emisiami, čiže vývozom technológií do iných krajín. To však krajiny EÚ neakceptovali. Navyše vieru v nevyhnutnosť postupného kompromisu nečakane ohrozilo vyjadrenie nového amerického prezidenta Georgea Busha. Ten začiatkom apríla tohto roka vyhlásil, že USA mienia odstúpiť od Kjótskeho protokolu. Aj keď toto rozhodnutie odôvodnil vysvetlením, že ratifikácia záväzku by bola proti ekonomických záujmom USA, po takmer desiatich rokoch úsilia svetového spoločenstva riešiť problém otepľovania, znamenalo by to pre zainteresovaných doslova šok. Od začiatku je jasné, že kým protokol z Kjóta neratifikujú najväčší producenti skleníkových plynov (USA a Rusko), do platnosti ťažko vstúpi. Muselo by ho ratifikovať najmenej 55 zo 160 zmluvných štátov dohovoru, na ktoré pripadá 55 % emisií kysličníka uhličitého zo všetkých priemyselne vyspelých krajín.

Pokiaľ ide o závery bonnskej konferencie, očakávania odborníkov aj mimovládnych organizácií sú dosť pesimistické. Pritom obrat k čiastočnému úspechu nemožno vylúčiť. Podobne ako to bolo v japonskom Kjóte, keď vtedajší prezident USA Bill Clinton až po noci búrlivých rokovaní vygradovaných tlakom NGO protokol podpísal. Urobil to najmä vzhľadom na skutočnosť, že práve USA sú po vyjadreniach Georgea Busha v pozícii, že ostatné krajiny budú musieť byť voči ich návrhom, ktoré v Haagu zamietli, ústretovejšie. Inak sa prijímanie účinných opatrení na zníženie dôsledkov klimatických zmien môže oneskoriť o ďalšie roky, ba až desaťročia. A tým by sa mohli zreálniť aj zatiaľ katastrofické scenáre o rozširovaní púští a zatopení ostrovných štátov.