Priemysel sa nedá riadiť amatérsky

Tretia časť diskusie na 121. podujatí Hospodárskeho klubu, najmä o priemyselných parkoch

Ako východisko z krízy vidíme budovanie priemyselných parkov, je to jedna z možností. Na zváženie je však aj to, že už máme komplexne vybudované, dnes už prázdne centrá, ktoré nie sú využité. Pritom sú dopravne dostupné, majetkovo vyriešené.

R. Šipoš: Pokúsim sa tú otázku sformulovať do úplne krátkej zhodnotiacej časti, a potom sa na to aj opýtam. Neprislúcha mi určite v tejto spoločnosti hodnotiť a komentovať to, čo tu odznelo a myslím si, že história aj čas dajú a ukážu za pravdu aj ďalším krokom. A keď dovolíte, ja by som sa vrátil k tomu, že všetky tie veľké stratégie, o ktorých ste hovorili, a aj všetky základy tých veľkých úspechov, o ktorých zatiaľ ešte nehovoríme, ale mali by sme o nich hovoriť, podľa starého českého porekadla sú skryté v maličkostiach. A to vám nemusím pripomínať, vy to veľmi dobre viete. Jedna maličkosť je napríklad v tom, že jeden vlas na hlave neznamená veľa. Ale jeden vlas v polievke alebo v jedle môže spôsobiť obrovské problémy. Čiže tie maličkosti sú základom úspechu. A ja sa vás chcem opýtať na záležitosť, ktorá úzko súvisí s rozvojovými trendmi, o ktorých ste hovorili. Darmo budeme hovoriť, pán Čarnogurský to tu teraz naznačil v súvislosti s nie dobre prijatým zákonom o hospodárskych parkoch. Nie že nie je až taký dobrý, ale už nie je päť minút pred dvanástou, ale desať minút po jednej s prijatím takéhoto zákona. Po skúsenostiach, ktoré sú aj s okolitými krajinami, zase neviďme v tom nejakú spásu v rozvoji krajiny. Priemyselné zóny a hospodárske parky nie sú jedinou našou šancou. Potvrdzuje to aj filozofia vízie rozvoja regiónu okresu Stará Ľubovňa. Vízia východného Slovenska nemôže byť postavená na tom, či tam príde BMW alebo nepríde. Vízia musí byť postavená na ľuďoch, ktorí sú v regióne, na rozvoji ľudských zdrojov a na tom, akú oni majú predstavu, čo budú robiť. Ja sa vás chcem opýtať, či taká vízia, taká predstava pre rozvoj ľudských zdrojov spojená s tým, čo ste tu prezentovali, má efekt v ponímaní zlepšeného stavu v regionálnej politike. Lebo regionálna politika dnes je jeden z tých záchranných pásov proti nútenej globalizácii, ktorá tu je, proti ktorej sa neubránime, ale ten záchranný pás v tej regionálnej politike bude musieť byť položený. Aká je vaša predstava v tomto smere?

V. Mečiar: Globalizácii sa nedá ubrániť, treba si však premyslieť, ako z nej mať výhody. Proste to, čo sa nedá, prijmi, ale zmeň na výhodu pre seba. Pokiaľ ide o otázky priemyselných parkov, tak to v podstate znamená vykúpenie pozemkov, privedenie celej infraštruktúry na hranice pozemkov s tým, že novému podnikateľovi investorovi sa umožní efektívne napojenie. Uvoľňuje to isté miestne iniciatívy. Všetko je v poriadku, z tejto stránky je to ako výpis z učebnice ekonomiky a je to všetko úplne v stave, ktorý možno akceptovať. A koľkože máme tých už existujúcich parkov na Slovensku, v ktorých boli bývalé veľké fabriky a nie je v nich nič? Prečo mám v Detve vytvárať priemyselný park, keď priamo v podniku je celá výrobná infraštruktúra a hala postavená na výrobu 2000 transportérov, v ktorej sa nevyrobilo nič. Čaká na toho, kto ju príde zhodnotiť. Prečo mám v Dubnici vytvárať park, keď mám obrovskú výrobnú kapacitu nevyužitú, hotovú, ktorá by možno vyžadovala niektoré vnútorné zmeny. Takže hodnotenie týchto faktorov je tiež veľmi dôležité. Existoval projekt priemyselného parku medzi Rakúskom a Slovenskom, tam sa pán Majský angažoval v niektorých veciach, bol reálny a čaká na zhodnotenie. Existuje projekt Záhorie a mnoho primátorov si myslí, že týmto spôsobom automaticky príde k nim investor. Dajbože, aby sa to každému čo najviac podarilo, ale reálne možnosti štátu na prípravu takýchto pozemkov a takýchto území sú nižšie ako nádeje, ktoré efektívne štruktúry samospráv s týmto riešením spravujú. Takže poďme zhodnotiť aj zdroje, ktoré sú vytvorené, aj kapacity, ktoré reálne existujú, hľadať aj pre ne projekty, ktoré dnes nemáme. Viacero fabrík, ktoré na naše pomery boli veľké, najmä v oblasti strojárenstva, dnes čaká na efektívneho zhodnocovateľa. Potrebuje Martin priemyselný park, keď tam má obrovské kapacity, ktoré nie sú efektívne využité? A tak by som mohol ísť krok za krokom, kde sa čaká rozumné zhodnotenie vo všetkých oblastiach.

Priemyselné parky sú krokom dopredu, nie sú však všeliekom. Nie na každé územie dosiahneme aj efektívneho investora. No a potom priemyslový park pre koho? Malo by to byť aj pre slovenského podnikateľa, nielen pre zahraničného investora. Nevidím dôvod, prečo by náš podnikateľ musel budovať svoju infraštruktúru, prejsť celým povoľovacím konaním a mal byť z tohto procesu vyradený. Ak takéto zóny, tak potom vytvárať všade. Samozrejme, regionálne rozdiely existujú, a to je jeden problém aj Starej Ľubovne a všetkých okresov okolo, nie je dostupný pre väčšinu investorov. V podstate vôľa ísť ďalej ako sú diaľnice, neexistuje. Infraštruktúra dnes rozhoduje o mnohých veciach. Napríklad v oblasti cestovného ruchu sa veľmi veľa hovorí o tom, či vieme vybudovať hotely a či vieme vychovať čašníkov a recepčných - to je zlomok. Infraštruktúra si vyžaduje služby ako celok - zdravotné, dopravné služby, servis, ktorý je veľmi rozsiahly, od nákupnej siete cez všetky druhy obsluhy, ktoré na tom území musia byť vybudované. A na dôvažok bezpečnosť hosťa.

Ale takto cestovný ruch u nás ešte nikto nechápe a nevidel som ani veľa vystúpení, ktoré by o tomto hovorili. Tam, kde do toho išli komplexne, majú po 10 - 15 rokoch výsledky. Tam, kde ideme do toho bodovo, hovoríme - veď je tu pekná príroda, však tu máme aj miestnu atrakciu - voľajakú Anču -, tak to je pre cestovný ruch dnes málo. Tam, kde sa musí konkurovať celou sférou rozvoja služieb, ktoré na danom území a v danom prostredí pre človeka existujú. Zoberte si Tatry, pre Bratislavčana sú dnes tak ďaleko ako Alpy. A čo rozhoduje preňho, kde pôjde? Len to, že je zo Slovenska? Celá sféra služieb, ktorá mu bude ponúknutá. Ide potom niekde inde. Tam sa to do budúcnosti bude potom všetko uberať. Pokiaľ ide o samotné východné Slovensko, je dosť boľavé vysokou mierou nezamestnanosti, mladí ľudia s vysokoškolským vzdelaním odchádzajú a podmienky podnikania a zakladania firiem v porovnaní povedzme s Bratislavou sú sťažené. Treba zobrať reálne do úvahy, že výkonnosť ekonomiky, aj keď je to relatívne malé územie medzi Bratislavou a východným Slovenskom, je obrovský rozdiel v produktivite práce. Ale z toho vyplývajú všetky podmienky pre život. Aj individuálny príjem, aj okruh spotreby, aj okruh investícií. Musí existovať nejaký systém prerozdeľovania alebo systém motivácie, ktorý bude aj tieto regionálne rozdiely vyrovnávať. Zatiaľ o ňom nikto nehovorí, každý hovorí, že bude tu samospráva a budeme si rozhodovať sami. Ale o čom budete rozhodovať sami? O peniazoch, ktoré vyberiete, ktoré skonzumujú ľudia do správy a nebudú mať na investície? Alebo vytváraním väčších efektívnych celkov, aby výber peňazí znamenal časť správy a zvyšok vyrovnávanie rozdielov investícií a čo náprava nejakého procesu?

Dnes sú na mnohé veci dvojaké názory. Bol som v Košiciach a hovorím, nebude to dobré, ak budú Košice mesto, Košice okolie a možno časť Rožňavy alebo celá Rožňava tvoriť jeden kraj. Oni hovoria dobre, naše peniaze, pretože zarábame viacej, nám zostanú a nepôjdu do Michaloviec, Sobraniec, Trebišova a budeme to mať my. Lenže to znamená, že tie zdroje sa budú akumulovať v jednom území a budú chýbať v druhom. Z čoho tam prídu tie druhé? Čakať alebo prehlbovať to zaostávanie. Keď zoberieme Starú Ľubovňu, sú tam veľmi pracovití ľudia. Z toho čo majú, zhodnocujú, ako môžu. Ale koľko bude nových aktivít, ktoré si môžu dovoliť dnes založiť? A takto môžeme ísť celým východným Slovenskom, čo sa kde stane a čo kde prinesie. A to nie je len východné Slovensko, to je tak aj na Myjave. Ja vám dnes neviem povedať, ako to budeme robiť. Nie sme tak ďaleko, to ešte čaká na dopracovanie a bude to vyžadovať aj miestne projekty. Tam sa niekde dostávame do rozporu medzi tým, keď niekto v Bratislave vyhlási - chcem vám pomôcť, a potom príde na miesto a pýta sa, v čom tú pomoc potrebujete? A miestni nevedia dať odpoveď na otázku, čo chcú a nemajú ani projekt. Tam niekde sa to musí spájať bez ohľadu na strany. Tam už musí prísť kto vie, a to je jedno koho vyznávaš, za koho hlasuješ, to je tvoja súkromná vec, ale keď vieš, treba ti pomôcť.

V. Lexa: Chcem sa dotknúť dvoch alebo troch otázok, ktoré ma dosť trápia. Prvá sa týka priemyselných parkov. Keď sme svojho času robili syntetický plán, snažili sme sa, aby bol komplexný, a v rámci toho komplexného plánu sme počítali, že keď niekde ideme stavať veľký podnik alebo chceme vytvoriť priemyselnú aglomeráciu, vždy sme hľadali cesty, ako vybudovať infraštruktúry. Stotožňujem sa s tým, čo tu povedal pán predseda, s jednou základnou premisou, že využime to, čo máme vybudované. Mne je úplne trápne si uvedomiť jedno, že ideme budovať nejaké priemyselné parky. Záhorie, to by som bral, lebo je tu Volkswagen a zrejme je tam aj určitá skupina schopných ľudí, ktorí vedia realizovať všetky tieto zámery. Uvedomme si, že keď ideme budovať priemyselný park, tak za tým musíme mať ľudské zázemie, kvalifikované ľudské zdroje. Musia tam byť byty, musia byť vybudované cesty, železničná doprava, energetika a celá infraštruktúra, ktorá s tým súvisí. Chcem týmto jedno povedať, priemysel sa nedá riadiť amatérsky, jeho riadenie musí byť na vysokej profesionálnej úrovni. Pod pojmom profesionálna úroveň rozumiem to, že ten, ktorý ho riadi, musí riadiť aspoň prvotriednu veľkú trafiku a musí mať úspech. To som už raz povedal na tomto zhromaždení a vyslúžil som si veľké daňové kontroly, ale mne to neprekáža. Pretože my platíme dane a sme v poriadku a hľadáme cesty, ako rozvíjať slovenskú ekonomiku. Myslím si, že skutočne v tejto oblasti musíme byť sebavedomejší, musíme využívať náš mozgový potenciál a musíme hľadať takých ľudí, ktorí to vedia. Všetko závisí od cieľavedomých a rozumných ľudských zdrojov, hľadania takých, ktorí na to majú, nie teda rétorikou, pretože, žiaľ, tých máme mnoho. Treba hľadať technokratov - pragmatikov, ktorí sa neobracajú v politickom tričku. Aj keď nepochybujem o tom, že určitá základná stranícka lojalita musí byť, bez toho sa nedá vládnuť, to či niekto chce alebo nechce, teda keď niekto vyhrá voľby, tak naozaj chce, aby sa presadzovala tá základná politika, ktorú tá strana povedzme má. Ja si myslím, že toto je kľúčová otázka k tomu ďalšiemu.

V. Mečiar: Ak zoberiem do úvahy povedzme vyrovnávanie regionálnych rozdielov alebo miestnych vplyvov a záujmov, aj ich komplexu, tak napríklad: určite šéf Volkswagenu, pán Uhrík, nepotrebuje, aby mu niekto radil, ako majú vyzerať investície v jeho firme. Ale potrebuje mať partnera, ktorý mu povie: pre tie profesie, ktoré musíš do Bratislavy v súvislosti s rozvojom firmy dotiahnuť, ti garantujeme v Bratislave 2000 bytov, garantujeme ti vybudovanie ostatnej infraštruktúry, služieb pre týchto ľudí. Tak, aby tu mohli efektívne v pokoji pracovať a bývať. Na toto nemá partnera. Nepochybujem, že tak, ako ďaleko je dnes napríklad Slovnaft, je Volkswagen a ďalšie fabriky v Bratislave, že oni majú svoje vlastné vnútorné podnikové priority. Niekto k tým prioritám však musí povedať, že ako Bratislava bude v budúcom období vyzerať s podmieňujúcim investíciami. To nie je len otázka mostu, ktorý možno môže počkať, nielen otázka metra, ktoré nie je v týchto ekonomických zdrojoch realizovateľné, to je otázka celého systému služieb na úrovni tohto mesta, ktoré umožnia vzrast jeho aktivity. Áno, Bratislava má dnes najvyššiu produktivitu práce na obyvateľa, tvorí obrovské množstvo HDP, je to ovplyvnené mnohými faktormi, patrí za to úcta Bratislavčanom, a nie kritika, ako zaznieva občas v niektorých regiónoch. Nech sa snažia vyrovnať Bratislave a nečakajú, že Bratislava bude čakať na niekoho. Ale na druhej strane vyžaduje to absolútnu analýzu celého komplexu všetkých vzťahov okolo.

Ak sme voľakedy hovorili povedzme o projekte Banská Bystrica - Zvolen, tak sa hovorilo o súmestí nie preto, že ich niekto chcel spojiť, ale že sa muselo vyriešiť celé územie z hľadiska prívodu sietí, dopravnej štruktúry a systémov z hľadiska urbanizácie, osídlenia, a tieto projekty musia existovať pre celé Slovensko. Ak dnes existuje šanca takýto projekt urobiť na osi Trenčín - Dubnica nad Váhom, tak takýchto dvojičkových miest, kde sa na Slovensku dá vytvárať efekt väčšej globalizácie, je nevyhnutný. Treba počítať, že sťahovanie obyvateľstva z vidieckych sídiel do miest bude pokračovať, neskončí sa v najbližších rokoch. Naopak. No a to súvisí aj s ďalšími faktmi, ktoré treba preskúmať. Napríklad v oblasti dopravnej obsluhy každého územia. Je veľmi neefektívne mrhanie so štátnymi zdrojmi, ak sa zo štátnych zdrojov udržuje železnica v podstate tam, kde je jej využitie mínusové. V tom je aj celý technický a ekonomický problém železníc, že na dvoch tretinách tratí sa tvorí len jedna tretina ich dôchodku a ich príjmovej bázy, ale obsluhu vyžadujú väčšiu, dvakrát väčšiu ako tá jedna tretina. Kým sa tento rozpor nevyrieši a každé územie nepovie - ideme na koľajovú dopravu, ideme na osovú dopravu, kolesovú, kým sa všetky tieto veci neposúdia, čo bude miestne, čo bude fabrické, čo bude štátne, tak sa dopredu v tých územiach nepohneme.

Sama skutočnosť, že si niekto bude tie orgány voliť, ešte osebe sa nevyrieši. Potom je to postavené aj na systémoch služieb, ktoré sa musia vytvárať. Povedzme zdravotné služby - ak nebude garantovaná istá dostupnosť služieb na celom území štátu, tak sa znovu dopredu nepohneme. Ale zasa nemôže mať každý kraj koncové pracoviská na úrovni kliník, ktoré môžu byť len celoštátneho charakteru a budú také drahé, že si ich jednoducho nebudeme môcť dovoliť. Tak si to povedzme na rovinu, že ilúzia budovania 12 celkov, 12 infraštruktúr, 12 služieb, 12 prokuratúr, 12 súdov, 12 polícií je ilúzia, ktorá sa nenaplní. Potom nám ide aj o otázku funkčnosti systémov. Uvediem zasa druhú skutočnosť. My máme dnes na Slovensku veľmi veľa ľudí zaoberajúcich sa systémom polície, ochrany a bezpečnosti. Máme civilno-bezpečnostné služby neobyčajne rozvinuté, máme mestské polície, máme štátnu políciu, máme SIS. A máme ešte zložky, ktoré plnia bezpečnostné úlohy v armáde. Keď zoberieme na počet obyvateľov veľmi veľa. Aká je úroveň, efektívnosť týchto činností? Aké je prepojenie? Niekto draho platí za to, že naspäť dostáva za veľa peňazí málo muziky. A poďme k ďalším systémom, ktoré si takto budeme musieť prehodnotiť. Systém vzdelávania. Nebolo by lepšie niektoré menšie školy nemať a voziť na štátne trovy deti autobusom, ako v každej menšej osade chcieť mať školu, chcieť mať učiteľa a platiť neproduktívne náklady na veľa objektov v priebehu celého roka?

Slovensko nemá profesiogram. Nemajú ani podnikatelia dnes definované budúce potreby kvalifikovanej pracovnej sily na najbližších dvadsať rokov. Vysoké školy vytvárajú profesie, z ktorých tretina po skončení si hľadá uplatnenie v zahraničí, lebo ho nemá doma. Nie je to mrhanie celospoločenskými zdrojmi? Je normálne, keď si fakulty budujú „trucfakulty“ ak má jedna vysoká škola niečo, druhá chce mať to isté, na jednom území neprimerane predimenzované niektoré odbory, ktoré nenájdu v živote reálne uplatnenie. Môžeme hovoriť na jednej strane o práve na vzdelanie, na druhej strane, aký je efekt a uplatnenie a využitie tých zdrojov v domácnosti? Keď nie je a je právo na vzdelanie, nech je sprevádzané aj príslušným odvodom. Akú má dnes podnikateľ možnosť vstupovať do vzdelávacieho systému a povedať: potrebujem na danom území toľko a toľko profesií, ako svoju objednávku voči štátu, keď za to platí dane. Alebo keď už iné nie, tak ako možnosť zaplatiť si prípravu a výchovu týchto odborníkov v štátnom zariadení na to, aby ich na istej úrovni pripravených a zaplatených mal. Tie systémy čakajú na transformáciu, dnes doriešené nie sú. Ani na úrovni stredných škôl, ani učilíšť, ani vysokých škôl.

Poďme ešte ďalej. Ako je to v sociálnej sfére? Samozrejme, keď hovoríme dnes, že máme nejakú nákladovosť v sociálnej sfére, vykazujeme tam veľké mínusy, zo zdravotných vecí sa presunuli niektoré veci, poisťovne hovoria: sme stále v deficite, ešte zatiaľ platíme. Tak bude treba povedať, že či vôbec dokážeme na tejto úrovni sociálnej siete pre budúcnosť žiť. To sa musí riešiť predovšetkým otázkou zamestnanosti. Napríklad projekt, ktorý dnes predkladajú niektorí, že vyriešme to tak, že predĺžime priemerný vek na odchod do dôchodku, znamená iba presunutie peňazí zo sociálneho fondu do fondu zamestnanosti a čerpanie podpory pre tých istých ľudí z fondu nezamestnanosti, čo teraz dostávajú v podobe dôchodkov. Čo sme vyriešili? To nie je cesta, je to prerozdeľovanie tých istých zdrojov, vynakladanie neproduktívnych nákladov pre budúce obdobia. Nie je to riešenie. Zasa keď zoberieme podpory niektorých skupín ľudí, tak sa mi zdá, že diferencovanosť, ktorá začína, je žiaduca, len musí byť aj sociálne únosná v tom smere. Nie aby povzbudzovala, že človek robiť nechce, ale nemôže všetkých, ktorí zostali bez práce, považovať automaticky za ľudí, ktorí pracovať nechcú. Tam tiež musí byť diferencovanosť medzi tým, čo nechce a kto môže, a hľadanie zdrojov zamestnanosti aj na trošku iných princípoch, ako je verejné upratovanie za 4 mld. Sk. Keby tie peniaze išli do bytov, tak tie byty sú vystavané, zamestnajú presne rovnaký počet ľudí a vytvoria väzbu na rozvíjanie miestnych aktivít, podľa toho, kde pôjdu. Takže tam sme niečo nerobili, nie každý je za to zodpovedný. Tamtí, čo to rozhodli, nerozhodli dobre. Treba voliť druhú alternatívu. Ak sa má znížiť nezamestnanosť, čo budeme môcť robiť? Bude štát brať na seba odvodové povinnosti za tých, ktorí budú zamestnaní, bude dávať príspevok na zamestnanie, na stabilizáciu pracovných miest? Bude motivovať podnikateľa iným spôsobom a inými technikami z tých pár miliárd, ktoré má na obsluhu trhu vo fonde zamestnanosti? Ak to nevyrieši a nedohodne sa s vami, s kým sa má dohodnúť? Úradníci medzi sebou? Kto komu čo prihrá, akú sumu na stabilitu? Alebo pracovníci vo firme skončia pracovný pomer, jeden čas zostanú doma na 60 percentách, aby o mesiac boli prijatí naspäť do práce a už dostávali podporu fondu zamestnanosti na nové pracovné miesta. Veď to je špekulácia ako hrom. To nemôže vidieť len ten, kto nechce vidieť. A to je dnes bežná metóda politiky. Takže aj toto treba prehodnotiť a zastaviť, aby sa rozdiely nejakým spôsobom znižovali. Keď aktívna politika zamestnanosti, tak v čom? Samozrejme, že štát môže zamestnať vo všeličom, len kde sú oblasti, ktoré budú vytvárať kvalitu a ktoré nie?

Spomeniem jednu skúsenosť, nechcem ju generalizovať, ale je to jedna z perličiek, ktoré ma veľmi nahnevali. Viem, koľko energie sa vynaložilo na to a koľko pokusov, aby sa vytvoril nejaký systém leteckého spojenia na Slovensku. No keď vláda nechá lietadlá rok stáť na zemi a nepustí ich do vzduchu, tak potom tá istá vláda hodnotí, že ako vysoko je to efektívne alebo neefektívne. No ale ona musí zobrať zodpovednosť za tú škodu, ktorú spôsobila tým, že niekto nemohol podnikať a zabránila mu v podnikaní len preto, že nebol ochotný vydať svoj majetok zadarmo istému protežantovi alebo niekomu inému. A tieto pravidlá tu musia jasne platiť pre obidve strany. Vláda musí mať každého podnikateľa rovnako rada, to je jedno, akú má stranícku legitimáciu. Toto musí skončiť.