Optimum prepravy a rozvodu

Pozornosť koncentrácii plynárenských spoločností

Náklady na prepravu zemného plynu na dlhé vzdialenosti sú v porovnaní s nákladmi na prepravu nafty mimoriadne vysoké. Investície do infraštruktúry sú obrovské: náklady na rozvoj podobných nálezísk nafty a plynu, náklady na prepravu plynu po mori sú 10-násobne vyššie ako pri nafte, náklady na pozemnú prepravu plynu sú 4- až 5-násobne vyššie. Preto sa náklady musia amortizovať v dlhších časových obdobiach. Vzhľadom na potrebu udržať konkurencieschopnosť zemného plynu voči iným energetickým zdrojom, ťažko sa dá uvažovať

o preprave plynu

na vzdialenosť dlhšiu ako 5- až 7-tisíc kilometrov.

EÚ nedisponuje dostatočnými zdrojmi plynu, aby pokryla svoje potreby a musí dovážať viac ako 60 % zemného plynu. Počet potenciálnych dodávateľov plynu pre EÚ je malý, a tí najväčší sú buď integrované monopoly (Alžírsko, Rusko), alebo ich záujmy zastupuje na trhu jedna obchodná spoločnosť (Nórsko).

Vzhľadom na malý počet výrobcov na európskom kontinente, ktorí sú veľmi často oligopolmi, zásobovanie riadia plynárenské spoločnosti, dostatočne vplyvné na to, aby patrične dojednali dlhodobé zmluvy, prevzali finančné záväzky a tomu zodpovedajúce technické a obchodné záväzky. Dovozná kapacita plynárenskej spoločnosti je tým väčšia, čím významnejšia je jej veľkosť a čím lepšie je zabezpečené ovládanie plynárenského reťazca na optimalizáciu koncepcie prepravných a rozvodných sústav.

Združené nákupy firiem Ruhrgas, SNAM a Gaz de France predstavujú viac ako 50 miliárd kubíkov ročne (1999 a 2000), čiže 40 % celkového vývozu Gazpromu do západnej Európy (stredná a západná Európa brala 129 miliárd kubíkov v roku 2000). Objem dovozov a ich preprava na dlhé vzdialenosti z malého počtu zdrojov si od odberateľov vyžaduje pevnú štruktúru. Ich organizácia je preto koncentrovanejšia a zodpovedá tak rovnakej koncentrácii výrobcov, ktorí, pokiaľ neexistuje v krajine

len jedna

spoločnosť (prípad Alžírska a Ruska), sú v rámci združenia predajcov (to je prípad Nórska). Odberatelia dosahujú porovnateľný stupeň koncentrácie, a to vďaka existencii jednej štátnej spoločnosti alebo prostredníctvom združenia s jedným alebo viacerými hlavnými operátormi.

V spotrebiteľských krajinách plynu musia veľké plynárenské spoločnosti byť schopné uspokojiť požiadavky svojich klientov: ročné objemy, plynulosť dodávok, stabilnosť fyzikálnych parametrov plynu, kapacitu na zabezpečenie veľkých jednorazových dodávok (aj v špičkových obdobiach). Na to, aby plynárenská spoločnosť garantovala lepšiu bezpečnosť zásobovania a bola schopná čeliť rizikám hospodárskej činnosti (technický problém v niektorej časti reťazca od výrobcu po konečného spotrebiteľa, prípadne politický konflikt štátov), chce byť schopná čo najpresnejšie zhodnotiť pravdepodobnosť možnosti prerušenia dodávok a pripraviť krízové plány na obmedzenie následkov. Možných alternatívnych riešení je viac: uskladňovanie, bezpečnosť sústavy, zvýšenie počtu fyzických bodov dodávok plynu, dohody o vzájomnej pomoci plynárenských spoločností, operácie SWAP na obmedzenie fyzických presunov plynu, finančné

krytie a poistenie

rizík. Okrem toho, keď plynárenské spoločnosti nekontrolujú výrobu či prepravu plynu, ich cieľom je zintenzívniť väzby s dodávateľskými krajinami alebo s krajinami, cez ktoré vedie tranzit plynu. Takáto stratégia spolupráce môže potom viesť k viac či menej silným spojenectvám. Začnúc obyčajnou dohodou o spolupráci (výmena informácií a skúseností, zastúpenie, spoločné pracovné skupiny atď.) až po prevzatie kapitálovej kontroly (kúpa akcií na burze, privatizácia so zastúpením v správnych orgánoch atď.) cez účelovo založené spoločnosti, ktorých cieľom je spoločne realizovať daný projekt (Pozagas, Blue Stream).

(Hd, vs)