Vysilený a stratený raj

Obchodníkom s biedou posilnené hranice neprekážajú

Ak chcete utiecť z rajského ostrova Srí Lanka, zaplatíte v prepočte 15 000 mariek. Cestovné zahŕňa cestu v aute bez klimatizácie, kde hrozí v prípade početnejšieho ľudského „nákladu“ buď udusenie, resp. v zime zamrznutie. Utečenec z Turecka zaplatí obchodníkom s biedou za prevoz do Nemecka približne 4000 DEM. Utečencov z irackého Kurdistanu stojí sen o lepšej budúcnosti asi 6000 DEM. Pakistanci musia dať okolo 25 000 DEM. No aj tak je najdrahšia taxa pre Číňanov - asi 50 000 DEM. Celkovo sa ročná hodnota obchodovania s ľuďmi pohybuje okolo 12 mld. USD.

Medzinárodná organizácia pre migráciu odhaduje, že do EÚ, ktorá má dnes 380 miliónov občanov, pribudne každý rok ilegálnymi cestami takmer pol milióna ľudí. Spojené štáty odhadujú počet ilegálnych prisťahovalcov na 350-tisíc. Hoci USA vedú v počte prisťahovalcov pred Nemeckom, Veľkou Britániou a Japonskom, ak porovnáme tento počet proporčne s počtom obyvateľov danej krajiny, absolutórium má malé Švajčiarsko.

Je zrejmé, že postoj EÚ, ktorá sa snaží obmedziť na minimum počet „nežiadaných“ migrantov, len zvyšuje služby za prepravu do vysnívaných krajín. A pašeráci ľudí to dobre vedia. Ide o výnosný džob. „Stihnú“ popri ňom pašovať aj drogy či kradnuté autá, avšak dosahy v porovnaní s čistou „špecializáciou“ na drogy sú nižšie. Veď málokedy pri záťahu chytia aj „mozog“ - váženú osobu v mieste pôvodu migrantov. Vždy sú to len „pešiaci“, ktorí vykonávajú službu sprostredkovateľovi. A pokiaľ ide o migranta, ako potrestať človeka, ktorý bol bez dokladov, vysilený a bez peňazí chytený v druhej krajine? Vo väčšine prípadov je výsledkom deport na územie krajiny, odkiaľ naposledy migrant prišiel. Z Rakúska na Slovensko, z Nemecka do Česka a pod. Horšie je to v prípade ich dolapenia vo vnútri Schengenskej závory.

Je ťažké uhádnuť počet ľudí, ktorí žijú v EÚ ilegálne. Albánci, kosovskí Albánci, Iránčania, Maročania či Rumuni spravidla požiadajú o azyl, no napríklad Indovia a Číňania radšej miznú v tzv. krajanských kolóniách. Napr. len v Nemecku sa počet ľudí s krehkou garanciou dočasného pobytu odhaduje na 5,5 mil. osôb (9,1 % populácie). Veľká Británia, ktorá je po Nemecku druhou najžiadanejšou krajinou azylu, udáva tento počet o vyše pol milióna nižší. Vlani tu požiadalo o azyl takmer 100 000 ľudí, čo je päťkrát viac ako pred desiatimi rokmi. Presnejšie štatistiky sú preto v prípade tranzitných krajín, ktoré okrem toho legalizovali pobyt tajných imigrantov. V Španielsku sa minulý rok k takým prihlásilo 80 000 ľudí, vo Francúzsku (ktoré umožnila legalizáciu už v roku 1998) až 150 000 ľudí, v Taliansku dokonca 250-tisíc a v Grécku narátali 370 000 legalizovaných utečencov.

Prevádzačstvu sa však darí aj „vďaka“ stále reštriktívnejšej politike EÚ, ktorá záujemcov o azyl tlačí do ilegality. Od roku 1998, keď EÚ predsedalo Rakúsko, je vedúcou líniou EÚ „nulová tolerancia“, resp. sprísňovanie podmienok na udelenie azylu spojené s odraďovaním od takej žiadosti. Koncom roku 1999 sa na summite v Tampere dohodlo vypracovanie spoločnej azylovej politiky. Jej základom by mala byť Laekenská deklarácia v decembri tohto roka. Hlavným cieľom je vytrhnúť obete zo siete pašerákov a odradiť ich od cesty do „zasnúbenej krajiny“. Aj preto napríklad väčšina členských krajín mení legislatívu z hmotného na vecné plnenie v prípade, že chytí migranta na svojom území. Veľkú Britániu napríklad doteraz stálo „vydržiavanie“ azylantov ročne okolo 500 mil. libier, pričom spolu s Luxemburskom im dovoľovala zarábať si na živobytie. Túto možnosť nepovoľuje Francúzsko, Taliansko, Írsko ani Dánsko a Nemecko, Rakúsko a Španielsko len za určitých okolností. S vecným plnením totiž uchádzač o azyl nemôže zaplatiť dlhy prevádzačovi. Okrem toho už minulý rok sa mnohí kritici ozvali proti francúzskemu systému uzatvárania migrantov do neľudských tmavých táborov. No práve sústredením do osobitných táborov sa im má zabrániť vnoriť sa do krajanských kolónií.

No problémy nemá len únia. Diery v ruskej legislatíve napríklad využívajú pašeráci na to, aby cez Rusko pašovali ľudí smerom na Západ. Organizovanie nelegálnej migrácie v Rusku stále nie je trestné. Prevádzačské gangy preto môžu operovať ako cestovné kancelárie a rôzne agentúry. Dokonca aj uzatvárať fiktívne manželstvá na nadobudnutie dokladov, s ktorými môžu migranti ľahšie cestovať. Slovensko ako tranzitná krajina smerom na Západ je rovnako v kolotoči prevádzačstva. Lenže s každým sprísnením kontrol na hraniciach či novými hranicami alebo prekážkami v cestovaní (poplatky, víza a pod.) rastie riziko pašovania ľudí, a tým aj cena za prechod. Dopyt po prevádzačstve ľudí však neklesne. To vedia tak prevádzači, ako aj dané krajiny. Vždy bude nejaká vojna, vždy sa vyrobí nejaký diktátor, pred ktorým treba utekať, o biede a prírodných katastrofách či sne o lepšej budúcnosti ani nehovoriac. To všetko však sľubuje zisky pre prevádzačskú bandu.

Slávka Blazseková

„V prípade, že chce niekto vycestovať ilegálne, resp. s falošnými papiermi a identitou, potrebuje na to službu obchodníka s ľuďmi a patričnú organizáciu (v nemčine Schlepper). Tieto organizácie zhromažďujú väčšie skupinky záujemcov, ktorých potom hromadne prepravujú po súši alebo mori, aby ich v najhoršom na poslednú fázu cesty napchali do kontajnerov alebo nákladných automobilov.“

Správny súd v Berlíne o štruktúre ilegálnej imigrácie v roku 1999