Kompromis z Bonnu pomôže najmä Západu

Kjótsky protokol nemá inú alternatívu m USA izolované?

„Klady prevažujú nad zápormi,“ tvrdí Alexander de Roo, podpredseda výboru Európskeho parlamentu pre životné prostredie a popredný predstaviteľ klubu Zelených. Po štyroch rokoch od zrodu Protokolu o znížení emisií skleníkových plynov (Kjóto 1997), je už najvyšší čas, aby sa veci z deklaratívnej roviny presunuli do praxe. Po tom, čo v marci prezident USA George W. Bush dosť egoisticky - spôsobí to vraj veľké škody americkým záujmom, hoci práve Američania sú najväčšími znečisťovateľmi na svete - ohlásil Kjótsky protokol za mŕtvu vec, bola to hodina dvanásta na dokázanie životaschopnosti protokolu. Dokázané. V pondelok, po maratóne rokovaní počas Konferencie OSN o klimatických zmenách v Bonne sa vďaka kompromisom (hlavne ústupkom Európanov) a jednotnému vystupovaniu EÚ našiel potrebný počet podpisov na to, aby Kjótsky protokol mohol byť ratifikovaný vládami jednotlivých štátov. EÚ, ktorá chce ísť v tomto smere príkladom celému svetu, plánuje protokol ratifikovať najneskôr do konca roku 2002.

Záporom, ktorý spomenul Alexander de Roo, je kompromisná dohoda, v ktorej svoje miesto nenašla klauzula o pravidlách prísnej kontroly dodržiavania limitov škodlivých emisií a sankciách za ich prekročenie. To sa má dohodnúť na budúcej konferencii v marockom Marrákeši. Bez sankcií, nútiacich dodržať protokol, by totiž celá koncepcia nedávala zmysel. Nadnárodná kontrola a sankčný mechanizmus za prekračovanie dohodnutých objemov znečistenia sa nepáčili hlavne Japoncom, ktorí požadovali menej prísnosti. Bolo im vyhovené. Lebo Európania vedeli, že po negatívnom postoji USA, bez súhlasu Japonska, by nebolo možné zhromaždiť potrebných 55 krajín produkujúcich 55 % znečistenia atmosféry a na protokol by sa mohlo zabudnúť. Takúto zjednodušené verziu protokolu svojím podpisom privítala aj Austrália a Kanada a nepriamo za tým všetkým tušiť aj súhlas krajín vyvážajúcich ropu (OPEC), západný ťažobný priemysel a USA. Protokol je de facto slabší ako bola dohodnutá pôvodná verzia v Kjóto, avšak nie je žiadnou „mŕtvou vecou“, ako by to chcela vidieť administratíva v Bielom dome. Znamená to, že ak Bush bude aj naďalej tvrdohlavo trvať na svojom pôvodnom postoji, aj napriek kritike zvyšku sveta a nesúhlasnému postoju amerických mimovládnych organizácií, Spojené štáty sa môžu ocitnúť v izolácii. „Budú si musieť zvyknúť, že tí, ktorí sa vydeľujú z medzinárodného spoločenstva, za to musia zaplatiť. Naliehavo vyzývame prezidenta Busha, aby si to rozmyslel a vrátil sa. Kjótsky protokol nemá alternatívu,“ vyhlásil de Roo. Isteže, kým väčšina štátov protokol neratifikuje (čo môže potrvať aj dva a viac rokov), Američania majú stále priestor na názorové manévre. Avšak ak by si dohodu z Kjóta väčšina krajín zaviedla do legislatívy, USA by sa ocitli v pozícii samy proti všetkým. Na druhej strane však práve Amerika - neznižovaním emisií a nebrzdením priemyslu - bude z tejto situácie ekonomicky najviac profitovať.

Kompromis z Bonnu sa týka uznania mladých lesov ako „pohlcovačov“ oxidu uhlíka, čiže čím viac lesov krajina má alebo ich vysadí, o to viac si môže dovoliť prekročiť limity znečistenia. Na prvý pohľad vyrovnaná rovnica, avšak mladé či čerstvo vysadené lesy ešte nemajú dostatočné „pľúca“ pohltiť priemyselnú nadprodukciu. Urýchli priemysel zalesňovanie? Kompromis sa týka aj systému vydávania a obchodovania s nevyčerpanými limitmi emisií oxidu uhličitého a ďalších plynov, údajne spôsobujúci skleníkový efekt, pričom krajiny, ktoré tieto limity prečerpali (priemyselne rozvinuté), budú môcť kúpiť limity od krajín, ktoré limity nevyčerpali (chudobné, menej rozvinuté). Na jednej strane to vyzerá ako investície do chudobnejších regiónov sveta, na druhej strane však pre bohaté štáty bude stále lacnejšie kupovať tieto limity, ako uzatvárať časti domáceho priemyslu (udržať si vysokú zamestnanosť a dynamiku výroby) a klasickým spôsobom dosiahnuť požadované limity. Okrem toho priemyselne rozvinuté krajiny môžu vydávať tzv. emisné kredity pre investície do projektov znižujúcich emisie v rozvojových krajinách, čo im zároveň umožní vyššie limity emisií doma. Ťažko takýto kompromis nazvať kompromisom, keď vyhovuje viac záujmom jednej strany. Z hľadiska globálneho otepľovania je to však malý, ale predsa krok dopredu.

Bonnská konferencia potešila aj štáty strednej a východnej Európy, ktoré si „vyjednali“, že do fondu na pomoc rozvojovým krajinám nebudú prispievať pevnými sumami, ale len podľa svojich možností tak, aby to nezaťažilo ich ekonomiku. Radujú sa aj environmentalisti z Greenpeace a napríklad susedné Rakúsko, lebo jadrová energetika nebola označená za alternatívu k aktivitám spôsobujúcim skleníkový efekt, a tak aj naďalej môže byť vyvíjaný nátlak na niektoré štáty za ich jadrový program.

Iaromír Novák