Čakanie na likvidáciu dlhov

Bremeno nemôže byť len na pleciach štátu

Hoci sa rezort životného prostredia venuje riešeniu problematiky starých ekologických záťaží už desať rokov, dosiaľ sa postupuje len veľmi pomaly. Kým v ČR sa z Fondu národného majetku každoročne vyčleňovali miliardové sumy na odstraňovanie starých ekologických dlhov, na Slovensku sa išlo cestou, ktorá nemala jasné postupy, ani transparentné výsledky. Pritom veľkosť dlhu sa odhaduje najmenej na 120 mld. Sk. Do zákona o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby z roku 1991 sa síce podarilo presadiť, že súčasťou privatizačného projektu je aj vyčíslenie škôd na životnom prostrední, ale v praxi nesplnil očakávanie. Ani na základe na zákon nadväzujúcich metodických pokynov z roku 1992 a 1997. Príčin je viac. Ekologická záťaž sa podľa mnohých odborníkov nesprávne kvantifikovala. Ak sa aj robil k privatizačnému projektu environmentálny audit, tak s veľkými nedostatkami. Výsledkom bolo, že niektorí privatizátori ekologické dlhy buď nadhodnotili, alebo ich riešenie dodnes v tichosti odsúvajú. Výnimku, našťastie, tvoria také spoločnosti ako

Slovnaft Bratislava,

SCP Ružomberok, Duslo Šaľa atď., kde noví majitelia a manažéri zaradili odstraňovanie starých záťaží medzi strategické ciele a urobili na ich dosiahnutiu viditeľné kroky. Aj keď si to vyžiadalo desiatky miliárd korún. Práve vplyvom ich aktivít (ale aj poklesu výroby) sa podarilo v SR dosiahnuť výrazné zníženie znečistenia životného prostredia. Na júnovej schôdzi NR SR minister životného prostredia László Miklós v odpovediach na viaceré otázky poslancov na tému ekologických dlhov zdôraznil, že situácia je mimoriadne zložitá i z toho dôvodu, lebo k znečisťovaniu v minulosti dochádzalo často nepozorovane, a tak sa v mnohých prípadoch dôsledky objavujú až dnes. Napríklad pri stavebných prácach. Pritom často pôvodca týchto záťaží nie je známy,

buď zanikol,

alebo je v konkurze. Podľa L. Miklósa náš právny poriadok nepozná pojem ekologickej zodpovednosti, a preto náhradu ujmy možno uplatniť len v rámci občiansko-právnych inštitútov. Veď v minulosti sa znečisťovanie jednotlivých zložiek životného prostredia chápalo ako nevyhnutný činiteľ priemyselnej výroby s tým, že prípadné riziká bude znášať štát. No ukázalo sa, že štát na odstraňovanie ekologických dlhov nemá. Z prostriedkov štátneho rozpočtu sa v predchádzajúcich rokoch len sporadicky pristúpilo k uvoľneniu prostriedkov na ekologické záťaže. Najmä

pod „tlakom“

získania zahraničných investícií na určité projekty alebo pod tlakom vzniknutých havarijných stavov. Podľa uznesenia vlády SR z leta minulého roka sa má časť príjmov z privatizácie prirodzených monopolov vyčleniť na odstraňovanie dlhov. Predbežne na rok 2002 navrhli 2 mld. Sk, ale vzhľadom na akútnejšie nároky iných rezortov na finančné injekcie sú už obavy, či sa uvedená suma nezníži.

Na druhej strane však treba pripomenúť, že riešiť staré záťaže sa zaviazala terajšia vládna garnitúra vo svojom programovom vyhlásení. V snahe urýchliť odstraňovanie dlhov, ktoré sa prejavujú v znečistení všetkých zložiek životného prostredia, ministerstvo životného prostredia podrobne začalo analyzovať skutočný

stav dlhov

a výsledky ukazujú, že iba na likvidáciu záťaží v horninovom prostredí by bolo treba 8,4 mld. Sk, na rekultivácie skládok 2 mld. Sk. Nový zákon o odpadoch však už zavádza povinnosť prevádzkovateľov vytvárať si finančnú rezervu na tento účel, čím sa bremeno financovania jasne presúva na konkrétne subjekty. Navyše sa pripravuje i zákon o kontaminovaných územiach. Ten je súčasťou približovania sa našej environmentálnej legislatívy k legislatíve EÚ a stanoviť by mal aj jasné pravidlá hry pri určovaní vecnej a finančnej zodpovednosti za ekologické dlhy v oblasti vôd, ovzdušia... Hoci konečne pôjde o systémové opatrenia, na doriešení problémov by sa mali aktívnejšie podieľať aj iné rezorty. Pôvodcovia ekologických záťaží boli (a ešte aj sú) v kompetencii iných rezortov.

Zdena Rabayová