Prednosti, ale aj nástrahy globalizácie

Hrozia nám v budúcnosti vážnejšie sociálne nepokoje?

„Liberalizácia globálneho obchodu a finančných tokov je najúčinnejšia cesta k trvalému a rýchlemu rastu svetového hospodárstva. A z ekonomického rastu budú mať v konečnom dôsledku osoh všetci - tak chudobní, ako aj bohatí. Najlepším receptom pre rozvojové krajiny je preto zapojiť sa do globalizačných procesov.“ Tvorcovia svetového ekonomického poriadku asi takto vysvetľujú, prečo je osožné využiť prudký rozvoj vedy a technológií v posledných desaťročiach na globálne presadzovanie myšlienok a pravidiel neoliberálneho kapitalizmu.

Ako hypotetický cieľ sa pritom javí svet ako veľká zóna voľného obchodu. Odstraňovanie obchodných bariér a otváranie ekonomík prebieha na troch úrovniach. Prvou je celosvetová liberalizácia v rámci Svetovej obchodnej organizácie, druhou integrácia na regionálnej úrovni - od združení voľného obchodu (OPEC, NAFTA, CEFTA, MERCOSUR...) až po vyššie formy ekonomického zbližovania (povedzme EÚ). K nezanedbateľnému otváraniu ekonomík prichádza aj v dôsledku politiky svetových finančných inštitúcií na čele s Medzinárodným menovým fondom, ktorý okrem iného aj otváraním ekonomiky podmieňujú pôžičky vládam rozvojových a transformujúcich sa krajín.

Globálny vývoj hádam najlepšie dokumentujeme konkrétnymi číslami. Za posledných 50 rokov klesli priemerné priemyselné clá asi z 50 na 4 percentá. V mnohých ďalších oblastiach (s výnimkou poľnohospodárstva) sú bariéry ešte liberálnejšie alebo žiadne. Priemerný ročný rast svetového obchodu v období rokov 1990 až 1999 bol na úrovni 6,5 percenta. Vlani bol okolo 10 percent, zatiaľ čo v tomto roku by mal byť o niečo menší, no stále nad spomínaným priemerom. Výraznú expanziu zaznamenávame aj vo sfére investícií.

Druhá časť úvodnej teórie je už menej presvedčivá. Distribúcia bohatstva je totiž výrazne nespravodlivá a najmä chudobní z nej nemajú veľký osoh. Počet ľudí, ktorí žijú v úplnej chudobe, sa zvýšil za posledných päť rokov o celých 200 mil. na 1,2 miliardy. V 30 najchudobnejších krajín sveta HDP na obyvateľa klesá už 35 rokov. No a majetok troch najbohatších ľudí sveta ja väčší ako ročné HDP najchudobnejších krajín sveta, v ktorých žije okolo 600 mil. ľudí. A nielen to. Zvyšovanie príjmových rozdielov nie je len celosvetovým fenoménom, objavujeme ho aj na národnej úrovni, a to dokonca v najvyspelejších krajinách. V USA tvoril v roku 1979 príjem najbohatšej pätiny obyvateľstva deväťnásobok príjmov najchudobnejšej pätiny. V roku 1997 sa tento pomer vyšplhal na 15-násobok. Ďalšia štatistika zasa poukazuje, že reálna hodinová mzda v USA klesla z 11,6 USD v roku 1973 na 10,82 v roku 1997 (v dolároch z roku 1997). Objavujú sa aj ďalšie negatíva takéhoto vývoja , ako je napríklad negatívny dosah prudkého priemyselného rozvoja na životné prostredie. Finančné krízy v Ázii, Rusku, Brazílii poukázali na nebezpečenstvo, ktoré hrozí z nekontrolovaných kapitálových tokov. Spolu s globalizáciou ekonomiky prichádza aj ku globalizácii zločinu. Štatistiky medzinárodných organizácii napríklad hovoria, že rôzne mafie na obchode s ľuďmi zarobia ročne 7 až 13 miliárd USD, čo je o 400 percent viac ako pred desiatimi rokmi.

Možno však najväčším problémom je, že určovanie globálneho ekonomického vývoja je doménou úzkej skupiny vplyvných spoločností a krajín. Analytici z USA a z MMF ponúkajú svetu ozdravovacie recepty, ktorých podstatou je vytvorenie podmienok na prilákanie zahraničných investorov. Doteraz však toto maximálne zvýhodňovanie zahraničného kapitálu, ako sme videli, prinieslo len minimálne ovocie. Na druhej strane je čoraz silnejšie hnutie, ktoré sa stavia proti takémuto vývoju. Nedávne protesty v Janove sú len epizódou v seriáli. A netreba pochybovať, že pokiaľ nedôjde k demokratizácii v rozhodovacom procese na nadnárodnej úrovni alebo sa súčasný vývoj nevyberie smerom k odstraňovaniu uvedených systémových chýb, hrozba sociálnych nepokojov širšieho rozmeru sa bude javiť ako čoraz akútnejšia.

Rastislav Boldocký