Už teda zarábame na seba

Komentuje Robert Róm

Od tohto víkendu v rámci daňovej slobody pracujeme na seba. Po 110 dňoch, keď sme približne 44 halierov museli venovať na štátne výdavky, to znie priam neuveriteľne, ale občania nášho štátu vlastne nevedia, čo pre nich znamená daňové zaťaženie. Občania si vytvorili štát, aby ich ochraňoval pred tými, ktorí používajú násilie namiesto dobrovoľnej výmeny. Štát však čoraz viac svoj monopol na moc zneužíva, aby čerpal hodnoty súkromného sektora, pritom poskytovanie verejnej bezpečnosti vytlačil na vedľajšiu koľaj. Štát hodnoty nevytvára, dokáže iba meniť ich vlastníkov. Tým však mení štruktúru výroby, spotreby, úspor a zamestnanosti. Môže teda určovať, kto môže vyrábať, čo a pre koho. Vlády takýmto spôsobom čoraz viac zasahujú do autonómneho rozhodovania občanov. Obmedzujú ich v sledovaní vlastných cieľov. Bránia im prejavovať individuálne preferencie. Oslabujú ich nezávislosť, tento trend napriek kolapsu komunistického systému silnie aj v hospodársky vyspelom svete. Podiel príjmov a verejných inštitúcií dokonca aj v liberálnejších Spojených štátoch od konca druhej svetovej vojny narastá. Vlády prerozdeľujú čoraz viac ako polovicu HDP. Preto aj v týchto krajinách vznikajú rozmanité asociácie, ktoré sa snažia oboznamovať daňových pokladníkov, koľko peňazí im vlády z ich peňazí odčerpávajú, aby mali na sľúbené verejné služby. Vzdelaní daňovníci potom pristupujú k volebným urnám s odlišnými predstavami, ako volič, ktorého politici strašia, že o čo menej peňazí im dá, o to chudobnejší bude. Je jasné, že je to iba obyčajná a mimoriadne naivná finta na voliča.

Volič síce pomaly, ale predsa len si začína uvedomovať, že školstvo ani zdravotníctvo nie sú zadarmo, a preto musí platiť značné dane, aby tieto inštitúcie fungovali. Bežný človek si (konečne) začína uvedomovať, že tieto inštitúcie fungujú výlučne z jeho peňazí. Mali by to pochopiť aj s podlomeným zdravím nedobrovoľní návštevníci zdravotníckych zariadení. Už postupne dokážu vnímať, že svojimi rukami a rozumom dokážu podstatne pozitívnejšie využiť zarobené peniaze. Každodenná skúsenosť v nemocniciach či na školách im potvrdzuje, že verejné systémy, ktoré si navyše vyžadujú aj rôzne neformálne platby, nie sú lacnejšie a ani efektívnejšie ako slobodná výmena, na ktorú sú zvyknutí z bežného života. A o tom transformácia režimov vlastne je.