Integračný cieľ velí spojiť sily

Štvrtá časť diskusie na 121. podujatí Hospodárskeho klubu najmä o samospráve a o politikoch

V dnes publikovanej diskusii dominovali otázky vedy, výskumu, samosprávy a štátnej moci, ale tiež ďalší vývoj krajiny. Integrácia do Európy potrebuje spojiť všetky sily, úlohy sú náročné a dajú sa splniť len tak, že každý pri ich plnení pomôže.

R. Frimmel: Chcem nadviazať na ostatný klub a hlavne na jeho záver, kde sa povedalo, že veľakrát podnikateľské aktivity, príchod zahraničných investorov, ale aj našich brzdí správne konanie napríklad stavebné konanie. Myslím, že pán Mihók to hovoril vtedy, keď pri dnešnom systéme, keď je prepojená táto vec štátnej správy a samosprávy čaká jeden na druhého. Mnohokrát, keď nie sú dobré vzťahy, trvá vydanie územného rozhodnutia stavebného povolenia a iných vecí neúmerne dlho a odrádza to investorov, nie sú ochotní čakať a pod. Chcel by som v tejto súvislosti povedať a opýtať sa pána Mečiara na jeho názor na to, že dnes v parlamente máme dva návrhy. Jedným je reforma verejnej správy, a to prechod kompetencií zo štátnej správy na mestá a obce, to znamená na základné články samosprávy a druhým je vytvorenie vyšších samosprávnych územných celkov a kompetencií, ktoré by mali na tieto vyššie územné samosprávne celky prejsť. Samozrejme, nadväzujem na to, čo povedal, že od vytvorenia je to 11 rokov, lebo v 90. roku vznikla samospráva na Slovensku, vývoj je pomalý. Pamätáte si, keď sme sa stretli na Štrbskom Plese, ZMOS a celá vaša vtedajšia vláda, bolo to v roku 1996. Čo bráni legislatíve, aby sme prešli so stavebným konaním prvého stupňa zo štátnej správy na samosprávu? Vy ste sa obrátili na ministra Zlochu, ktorý to vtedy mal na starosti. Priamo povedal, že nevidí nejaké problémy, prečo by to nemohlo prejsť. Samozrejme, vzhľadom na to, že už nebolo dosť času, sa to v roku 1998 neuskutočnilo. Dnes je už rok 2001 a stále to funguje tak, ako fungovalo. Chcem sa opýtať na váš názor, ako podľa vás dopadne v parlamente zákon o vyšších samosprávnych územných celkoch?

V. Mečiar: Štát s výnimkou toho, že má mocenské potlačovacie nástroje, je tiež istým druhom samosprávy, a preto stavať štát a samosprávu do protikladu by nebolo dobré. Skôr ide o to, ktoré činnosti treba decentralizovať na rôzne stupne, aby rozhodovanie bolo pružnejšie, a ktoré procesy sa postupne môžu vynechať. Aj v štátnej správe bola nerovnováha, keď 30 % štátnej správy vybavovalo dve tretiny agendy a 60 % štátnej správy bolo čo do počtu pracovníkov predimenzovaných, ale vybavovali len tretinu správnej agendy. Pokiaľ ide o počty vyšších územných celkov, 8 je pre Slovensko až-až. Krajiny EÚ hovoria - minimálna jednotka 500-tisíc, pretože budú žiť z regionálnych daní. Ak, povedzme, Novohrad bude mať 270-tisíc ľudí, z toho produktívnych 90- až 100-tisíc, a majú zachovať funkčnú správu tak ako niektorí iní, tak ťažko povedať, že peniaze budú efektívne využité. Budú musieť ísť hore s daňami, aby to vôbec uživili. Alebo nebudú mať zdroje na budovanie infraštruktúry, budú mať len zdroje na budovanie správy. Pokiaľ ide o územné celky, nie je to rozumné. Zoberte to vy ako uznávaný starosta s fantastickými výsledkami. Ako sa vyvíja koncepcia Bratislavy za tejto vlády pri tej istej politickej garnitúre? Najskôr presviedčanie vyše roka, musí to byť malá Bratislava, len mesto a nič viac, nesmie byť VÚC. Potom zmena koncepcie, musia to byť Malacky, Pezinok, Senec a zase sa presviedčalo, že len toto a nič iné. Teraz tretia zmena koncepcie, musia to byť Malacky, Pezinok, Senec, Senica, Skalica. Prečo? Kde je tu stabilita, kde sú tu ekonomicko-sociálne prepočty? A kde je tu kalkulácia s etnickými pomermi v Trnavskom kraji? Problém sa posúva tam, kde nie je. Do riešení, ktoré nie sú spojené s ekonomickým a so sociálnym odôvodnením regiónov.

Prestáva sa hovoriť o regiónoch, hovorí sa o pomeroch a o etnických vzťahoch. Pokiaľ ide o otázky presunu kompetencie, zasa sú tu možné dva systémy. Jeden, to je ten, ktorý sa predpokladá teraz, že bude existovať štátna správa a vedľa nej samospráva. Ale veď tá predstava bola budovaná na inom princípe. Vzniknú krajské orgány štátnej správy, zvolia sa volené orgány, ktoré prevezmú štátnu správu v tomto kraji so všetkými kompetenciami so zdrojmi, ktoré majú a časom sa decentralizáciou upevnia ďalej. A nebude samospráva a štátna správa. Bude šéf krajskej správy, ktorý bude volený, budú volené orgány zástupcov, ktoré budú zastupovať ľudí efektívne, zúčastňovať sa na rozhodovaniach o rozdelení rozpočtových prostriedkov, budú rozhodovať o použití týchto zdrojov a kontrolovať použitie zdrojov. Budú rozhodovať o regionálnom programe a kontrolovať efektívne využitie tohto programu. Mohol byť aj systém - volíme si krajskú alebo správu VÚC a strany uzatvoria koalíciu, kto bude šéfom štátnej správy či tej časti, ktorú dnes nazývame štátna správa.

Pokiaľ ide o proces decentralizácie, ktorý ste spomínali v stavebnom konaní, v životnom prostredí, vo veciach ministerstva vnútra je registrácia občianskych vecí a podobne. Musí byť nielen decentralizácia, ale musí byť prenos kompetencií, povedzme, z orgánov policajných na orgány civilné. Už dávno boli prijaté príslušné rozhodnutia, ale sa nerealizovali. Prečo major, kapitán, podplukovník v uniforme má vykonávať administratívne činnosti, ktoré je schopná vykonávať stredoškoláčka v štátnej správe bez hodnostného príplatku, bez služobného a bez zvyšovania počtu policajtov vo výkone služby? A prepojenie počítačových subsystémov nevyžaduje, aby tie skutočnosti boli predmetom utajenia na tej úrovni, na ktorej sú alebo ak chce utajiť, dá sa to vyriešiť aj inak. Takže ja nevidím cestu v tejto decentralizácii, ale v tom, kedy sa subjekty na tom dohodnú, aspoň tie, ktoré budú tvoriť vládnu koalíciu, aby sa tento projekt realizoval. V tom je aj spor Bratislavy, mestských častí a centrálnej vlády. O tom je spor, ktorý odníma peniaze mestským častiam a kompetencie, v tom je spor o vytvorenie štátnej správy v meste v piatich okresoch, v mestských častiach v Bratislave je ich sedemnásť, v Košiciach 21. No a o tom všetkom je záležitosť s kompetenciami. V Košiciach by stačil jeden okres na celé mesto. Ale lobistické záujmy si presadili svoje a budeme mať štyri. No nemuseli byť. Nie je to dostatočne efektívne. Na druhej strane máme okresy, ktoré nemajú šancu prežiť. Medzilaborce 12 500 ľudí. To nejde. Banská Štiavnica 16 500, Turčianske Teplice necelých 17-tisíc. A tak by sme mohli vymenovať ešte ďalších pár jednotiek, ktoré z trucu hier v parlamente vzišli mimo projektu vlády, a ktoré si tiež vyžadujú zmeny.

Takže proces rozumného uváženia, koľko dávame na správu a do správy, je otázka dôležitá a nemyslíme si, že vytvorením vyšších územných celkov budú nižšie náklady a menej úradníkov. Akurát, že sa zmení šéf, bude to šéf územného celku a nebude to prednosta krajského úradu, ktorý bude vydávať príkazy o tom, ako sa zdroje majú použiť a skončí sa právomoc vlády vstupovať do niektorých projektov v rámci regiónu, čo bude pre vládu lepšie. Na druhej strane z hľadiska vyváženosti výkonov Slovenska treba mať nástroje regionálnej politiky, ktoré dnes nie sú efektívne rozvinuté. Na každom území Slovenska musí mať človek nárok na zabezpečenie zodpovedajúceho občianskeho štandardu. To dnes nie je.

Š. Kassay: Je možné riešiť v dohľadnom čase katastrofálnu situáciu slovenskej vedy a školstva, pretože v dlhodobom horizonte by sme asi nemohli prosperovať za takéhoto stavu. Druhá otázka od pána Pataráka, že voláte po spoločnosti integrujúcej víziu rozvoja Slovenska, prečo, keď ste mohli, ste to nepredložili? Kto podľa vášho názoru mal túto víziu sformulovať? A potom je tu otázka, či predpokladáte drastické šetrenie v oblasti energií a iných produktov?

V. Mečiar: Pamätám si na rok 1990 a prvé pokusy dosiahnuť vo sfére vedy dohodu o spôsobe transformácie organizačnej výstavby vedeckej základne, o financovaní a o zmene legislatívy. Väčšina pokusov odvtedy sa skončila neúspechom, a to pre nepripravenosť vedeckej sféry akékoľvek riešenia prijať. Napríklad v rokoch 1995 - 1996 boli u nás obrovské spory medzi vysokými školami a akadémiou vied a vedeckými inštitúciami o tom, či to budú samostatné inštitúcie, či budú sférou podnikového výskumu, či budú tvoriť súčasť pracovísk vysokých škôl a pod. V dôsledku aj tejto nejednotnosti akademickej obce, ako aj z obavy každej politickej reprezentácie, tiež z mojej skúsenosti, sa to postaví proti nemu. V podstate tento proces do značnej miery stagnuje. Možno povedať, že pracoviská akadémie vied sa samy rozdelili do troch kategórií. Je menší počet vedeckých pracovníkov a, žiaľ, menší je aj počet ľudí, ktorí sa na vedeckú kariéru pripravujú. Je menší balík peňazí, ale ani systém vonkajších grantov veľmi nevyšiel. Ani systém štátnych projektov podpory rozvoja vedy a techniky nevyšiel. Ani založenie jednotlivých programov, povedzme, mali sme biotechnológie s ťažiskom na Nitru, Bratislavu. Existoval pokus dostať sa k niektorým poznatkom z kozmu, skončilo sa to posmechom v médiách. Existoval pokus o elektroniku, niečo sa robí, niečo nie je skončené. Išlo o založenie pracoviska, niečo pre medicínu, takže je tu veľa vecí, na ktorých veda musí pracovať. A dávať odpovede a vízie nie abstraktné, ale pre túto spoločnosť v tomto čase, aké majú byť jej ciele. Tým odpovedám aj na tú časť otázky, kde sa ma pýtate, kto má strednodobý alebo dlhodobejší program rozvoja spoločnosti urobiť, či to politici môžu urobiť.

Nechcem nikoho z politikov urážať, ale neviem o tom, kto by mal takú kapacitu, aby takýto celospoločenský projekt urobil. Každý politik sa môže pokúsiť o integráciu. Ale sám ho spracovať nedokáže. Musí pracovať s ľuďmi všetkých profesií, ktorí vedia a chcú pri tomto projekte pomôcť. Pokiaľ ide o samotnú konštrukciu celej vedeckej oblasti, treba začať legislatívou. Ak sa má investičná činnosť štátu zmeniť, musia byť k dispozícii projekty, určujúce k čomu to má smerovať. Ak sa majú vytvoriť zdroje budúceho rozvoja, tak si nemyslím, že na Slovensku dosiahneme nejaké prevratné poznatky. Ale aplikovaná veda a prvotný výskum musia dať odbornú zákazku politike, k čomu má smerovať. Čo má perspektívu, čo môžeme dokázať. Ak sú to len poznatky akademické, bez sprostredkovania do praxe, tak to nikam nepovedie. Bol jeden projekt, ktorý počítal aj s tým, že povedzme pomaličky hodnosť doktorská alebo doktorandská bude jednou z podmienok kvalifikácie manažérov. Mali prejsť vedeckou prípravou 4 - 5 rokov za to, aby potom mohli pracovať pre vás na vyššie kvalifikovaných miestach, než poskytuje len vysoká škola. Čo tým dosiahneme? Skôr by som bol v tomto smere za nevyhnutnú dohodu, aj medzi väčšinou to ťažko pôjde, lebo akademickej obci robiť rozhodcu, to je ako byť medzi dvoma mlynskými kameňmi. Hneď máte proti sebe buď riaditeľa ústavu, alebo rektora, alebo dekana a hneď má človek s tým obrovský problém. Ale musíme dospieť k dohode. Terajší stav nie je uspokojivý, legislatíva nie je dobrá, organizácia vážne pokrivkáva a o ekonomike ani nehovorím. Zo štátu odtekajú peniaze rôznymi prúdmi bez efektívnej návratnosti a zhodnotenia toho, čo je vlastne výskumom rezortným, čo je vlastne výskumom prvotným, primárnym. A to je odpoveď pre prax.

Keď som sa kedysi pýtal riaditeľa Siemensu na čom Slovensko môže postaviť budúcnosť, odpovedal mi: „Nechoďte už do elektroniky, vlak vám ušiel. Môžete robiť len ťšróbovanúŤ elektroniku. Vy už výskum nestihnete, choďte do biotechnológií a za 15 rokov sa vaše investície, vaše poznatky a nový vedný odbor stretnú a môžete vykonať veľmi veľa.“ A politika musí robiť aj s takouto víziou viac rokov dopredu, ale musia byť aj inštitúcie, ktoré tú víziu ponúknu. Ďalšia z otázok bola, že prečo v období mojej vlády takýto integrovaný koncept nevznikol. Samozrejme, že každý čas nesie so sebou isté problémy aj dohody. Obdobie rokov 1992 až 1996 bolo obdobím výstavby štátu a štruktúry jeho systémov. To obdobie je dnes za nami a úplná väčšina politikov tento štát dnes akceptuje.

Aj v tomto období boli pokusy dospieť k dohode a stranám sme ponúkali riešenia za okrúhlym stolom, kompromisy vo vzťahu k európskej integrácii. Pokiaľ išlo o všetky počty rokovaní, pozvaní bolo desať. Efektívne rokovania boli dve. Na prvom bolo tlmočené: sme radi, že sme sa zišli a že sa dohodneme a na druhom: sme radi, že sme sa zišli a že sa rozídeme a na ničom sa nedohodneme. To bol efekt, ktorý nám v tom čase spôsoboval v zahraničí značné problémy. To robilo i mne problémy. To robilo aj štátu problémy, lebo keď sme išli do zahraničia, inak rozprával predseda vlády, inak prezident. To isté platí pokiaľ ide o politické strany. Pozostatky z minulých politických zápasov nesmú brániť spojenectvám zajtra. Viedol som jednu politickú stranu, ale aj pochopil už veľmi dávno, že konfrontácia nikam nevedie a musí to byť inak. Preto aj moje terajšie výzvy nie sú o tom, že čakám, aby mi niekto povedal: „Jéé Vladko, hybaj, poď, budeš predseda vlády.“ Kašlem na to. Treba sa dohodnúť, Slovensko potrebuje spojiť sily, aby dosiahlo integračné ciele. Iná politika pre Slovensko nie je možná, úloha je splniteľná, ale straty, ktoré ponesie každá strana, budú také, že zmietnu celý politický etablishment a nahradia ho niečím úplne novým.

J. Badžgoň: Vieme, že je veľmi vysoká spotreba v rámci verejného financovania, ale keď to zoberieme z opačnej strany, tak vieme, že je požiadavka na verejné financovanie spôsobená aj tým, a to hovorím trochu možno do našich radov, že nie celkom tu ešte funguje podnikateľský sektor a mnoho podnikateľov vlastne podniká spôsobom, kde druhým partnerom je štát a nie je ním iný podnikateľský subjekt. Chcel by som sa opýtať či uvažujete, že vlastne nielen táto verejná spotreba by sa znížila reštrikčnými opatreniami, ale že verejná spotreba by sa znížila povedzme aj tým, že časť aktivít by prešla z podnikateľských dodávok povedzme na spoluprácu medzi subjektmi. Myslím si, že v niektorých projektoch by sa štát vôbec nemusel angažovať a v rámci tejto otázky by som položili jednu podotázku. Vy ste tu niekoľkokrát spomenuli rôzne nové koncepcie, a tieto nové koncepcie, myslím si , že sa celkom dobre nedajú realizovať bez dlhodobého plánovania. Takže by ma veľmi zaujímalo, akým spôsobom by podľa vás vyzeralo určité plánovanie týchto vašich krokov, keďže veľmi veľa aj zákonov a prístupov štátu k mnohým problémom je šitých tzv. horúcou ihlou a my vlastne až potom zistíme, aké to má dosahy. S tým súvisí aj ďalšia otázka. Uvažujete smerom, že pri svojej práci budete používať expertné tímy, ktoré absolútne nebude zaujímať váš politický názor, ani iných politických subjektov, ale budú vyslovene sledovať záujmy obyvateľstva a štátu?

V. Mečiar: Čo najlepšia inštitúcia môže produkovať výsledky asi po 5 - 6 rokoch, čiže inštitucionálne zabezpečenie programovania v tejto podobe u nás zatiaľ nie je. Za takýchto podmienok sa miestom programovania stáva vláda, ktorá v podstate pracuje na princípe vládneho štvorročného vyhlásenia, ale vlastne ho vykonáva ročnými rozpočtovými pravidlami a dlhodobú koncepciu tiež negarantuje. Pokiaľ ide o pracoviská, ktoré by robili integrované prognózovanie vývoja na Slovensku, v tomto založené nie sú. Sú pracoviská, ktoré robia niektoré odbornosti, ale integrovaný vývoj celej spoločnosti nie je. Musí byť mechanizmus, ktorý navzájom rôzne úrovne poprepája. Keď zoberieme nevyhnutnosť integrácie bez ohľadu na politiku, je ovplyvnená aj profesijnou skladbou. Koľkože máme na Slovensku makroekonómov, ktorí môžu robiť prognostiku? Spočítame ich na jednej ruke. Potrebujeme všetkých. Koľko máme bankárov schopných robiť menovú politiku? Takisto na jednej ruke spočítame všetkých. Ale každý je v inej strane. Čiže, keď niekto bude pozerať na stranícky prístup medzi nimi, tak sa nikdy nedohodne, nevyužije to, čo títo ľudia vedia. Uznávam aj to, že ak v prvej etape po vzniku štátu išlo o zabezpečenie obsluhy tvorbou inštitúcií, priberaním ľudí s nedostatkom skúseností, chýbala koordinácia, harmonizácia, ale aj nedostatok profesionality, že dnes sme o osem rokov ďalej. Už sa ukazuje aj efektívnosť tých krokov, ale aj ich prehodnotenie. Čo bolo vtedy nevyhnutné z hľadiska okamžitého efektu, nemusí byť nevyhnutné z hľadiska vývoja, a to, čo nám vývoj dnes poskytuje, je poznanie, ktoré nám dnes dáva.

Pokiaľ ide o závislosť od štátu. Ak štátne inštitúcie budú najväčším objednávateľom, tak tento vzťah bude existovať. Ale máme dobrú skúsenosť z Českej republiky. Tam bol tiež taký systém, že štátne inštitúcie chceli objednávať všetko, až sa celé zdravotníctvo rozpadlo. Krízu riešil premiér Klaus príchodom ekonóma za ministra zdravotníctva. Tiež to veľmi nepomohlo. Potom prišli ďalšie systémové zmeny. Dnes je systém samonosný, stabilizovaný a funkčný. A takéto zokruhovanie systémov musí urobiť aj Slovensko. Ono ich má dnes rozložené, ale nie samonosné a zokruhované. Potom aj nemocnica si môže dovoliť robiť objednávky, lebo má stabilizované príjmy, potom riaditeľ školy vie, aká je výška jeho rozpočtu, ktorá je garantovaná a koľko príjmov bude mať, toľko môže programovať náklady, potom sa bude odstraňovať aj ďalšia choroba všetkých štátnych investícií, a to je obrovský štátny dlh. Nielen bezprostredne finančný, ale aj investičný, ktorý viacerým odvetviam chýba. Takže z tejto stránky chápem veci inak, chápem tie štyri roky ako šancu na dokončenie základných transformačných zmien, chápem ich ako šancu na zmenu vnútornej organizácie správy, chápem ich ako nástroj na strategickú zmenu k rozvojovej politike Slovenskej republiky, pričom to tak isto nebude proces, ktorý sa v roku 2006 skončí.