Málo informovaní o budúcnosti

Západoeurópania nepripravení na rozšírenie EÚ

Spravodajské agentúry včera priniesli správu, podľa ktorej každý piaty Američan do osemnásť rokov nechápe zmysel dnešných osláv Dňa nezávislosti, čiže nedokáže odpovedať na otázku z histórie - od ktorej krajiny sa odtrhli americké kolónie, keď vyhlásili samostatnosť. Toľko Američania, ich minulosť a súčasnosť. Prieskumy verejnej mienky v členských štátoch Európskej únie však naznačujú, že Európanov zasa nezaujíma vzťah súčasnosť-budúcnosť alebo lepšie povedané, nie sú o tomto vzťahu dostatočne informovaní, aby ich to naozaj zaujímalo. O budúcnosti únie po jej rozšírení o strednú a juhovýchodnú časť Európy jeden z prieskumov verejnej mienky, uverejnený minulý týždeň, indikuje, že populácia členských štátov EÚ si najviac želá pričlenenie Švajčiarska a Nórska. Teda krajín, ktorých občania do EÚ ani nechcú. Chcú tam však Poliaci, Slováci, Česi, Estónci, Rumuni, Bulhari, Maďari atď. Spolu s Tureckom je to zatiaľ 13 štátov. Zatiaľ. Lebo ako povedali v pondelok počas salzburského Svetového ekonomického fóra viacerí európski štátnici, z dlhodobého hľadiska hranice únie netreba zatvárať ani pred ďalšími balkánskymi krajinami či bývalými sovietskymi republikami.

Západoeurópania nie sú na takýto nápor pripravení. Včera uverejnený prieskum verejnej mienky inštitútu Eurobarometer naznačuje, že iba 44 percent obyvateľov EÚ má záujem diskutovať (čo ešte neznamená automatický súhlas!) o budúcnosti únie, kým takmer taký istý počet (42 %) obyvateľov o tom hovoriť ani nechce. Kde je chyba? Prečo taký slabý záujem o budúcich (možných) spoluobčanov zjednotenej Európy?

Na jednej strany za to môžu silno zakorenené predsudky Západoeurópanov voči obyvateľom, ich mysleniu a štýlu života z bývalých komunistických režimov. Veľká chyba! Za desať rokov procesov transformácie, ktoré takmer vynulovali sociálne istoty, spoločnosť strednej a východnej časti Európy väčšinou dokázala svoju pružnosť prispôsobovať sa stále novým a náročnejším podmienkam, vyškolila sa v brutálnom rýchlokurze kapitalizmu, zvykla si na demokratické princípy, štandardy ľudských a menšinových práv, bezpečnostné a ekologické normy, nabehla na informačné technológie, osvojuje si komunitárnu legislatívu... Dokonca sú regióny, ktoré vysoko prevyšujú priemer životnej úrovne v krajinách EÚ. To všetko iba za desať rokov a v tieni neďalekých vojen a hospodárskych blokád! Z hľadiska historického vývinu neuveriteľné. To všetko svedčí o sile a o schopnostiach tejto spoločnosti, o vývoji vpred aj napriek tomu, že sa ekonomicky hovorí o stagnácii či poklese. Ak z tohto hľadiska možno niekomu vyčítať nepružnosť a strnulosť, tak skôr občanom západnej časti kontinentu.

Na druhej strane za neinformovanosť vlastných občanov o európskych otázkach môžu samotné vlády štátov EÚ. Lebo je dosť nepohodlné vysvetľovať vlastným voličom, že proces rozšírenia únie sa dotkne hlavne ich vreciek, že to bude čosi stáť a zrejme nie málo. Zdôvodňovať to potrebou morálnych aspektov a povinnosti postarať sa o tých (nie z vlastnej viny) ekonomicky zaostalejších na voliča žijúceho v konzumnej spoločnosti neplatí. Bežný volič nefilozofuje a nemoralizuje. Cez prizmu vlastnej peňaženky sa pozerá na svet naokolo, nezaujíma sa o ducha jednotnej Európy, ani o ekonomicko-politické výhody jednoty pri čoraz konkurenčnejšom svete.

A preto ak vlády tranzitných krajín nájdu dosť odvahy na celoplošnú premenu spoločnosti, alebo sú k tomu jednoducho prinútené, aj vlády západných ekonomicky vyspelých krajín by mali nájsť dosť odvahy na vysvetlenie stavu vecí, rozbehnúť širokú mediálnu kampaň na zdôvodnenie potrieb rozširovania únie, úprimne hovoriť o plusoch a mínusoch tohto procesu. Lebo sa môže stať, že predstavitelia EÚ nakoniec aj schvália potrebné inštitucionálne reformy, ale následne ich vlastní občania v referendách širšiu európsku rodinu „neodklepnú“. Z nedostatku objektívnych informácií alebo pre prevahu neobjektívnych informácií a nikým nevyvrátených predsudkov.

Iaromír Novák