Kto, čo a ako zdražuje

Komentuje Ivan Klačanský

Uvedomujem si, že takto postavená otázka je viac etickou ako ekonomickou. Ak hovoríme o zisku pri obchodovaní, každý očakáva, že existuje normálna miera zisku, ktorá nikoho nepoburuje, ale ani nikoho neokráda. Najrozšírenejšou definíciou zisku je rozdiel medzi celkovými príjmami a celkovými nákladmi. Občan - spotrebiteľ vníma túto otázku veľmi citlivo, vždy v období znižovania reálnych príjmov sa táto otázka stáva citlivou. Uvažuje, ak poľnohospodári dostávajú za mlieko 8,50 až 9,25 Sk za liter a v obchode to mlieko v najlacnejšom balení stojí takmer dvojnásobok, je dôvod sa pýtať. Ak za kilogram syra dostane výrobca 125 - 128 Sk (napríklad za Zlato) a v obchodoch ho kupujeme za 195 Sk, tiež nám nedá nepýtať sa, je to ešte „neformálny“ zisk alebo je to už predražovanie. Od výrobcu sterilizovanej zeleniny sa dozvedáme, že na jeseň roku 2000 nezvyšoval ceny svojich výrobkov dodávaných obchodu (napriek zvyšujúcim sa cenám vstupov energií, dopravy, miezd atď.). Od výrobcov sa dozvedám, že niektorí obchodníci navyšujú maržu až na 70 %. Spotrebiteľ hľadá východisko zo situácie tak, že mení svoje nákupné zvyklosti. Pripomeňme si, že to dokážu najmä tí, čo nežijú z ruky do úst. Píše si čo potrebuje, nenakupuje každý deň a určí ceny. Čo kde stojí, sa stáva hlavným motívom pre väčšinu nákupov potravín. Obchodné siete zvádzajú medzi sebou tvrdý cenový boj o spotrebiteľa, podbiehajú jeden druhému, ale veď to sme chceli, nie? Kto lepšie odhadne potrebu, nenadsadí svoje zásoby (a čo z toho plynúce úroky), môže viac predať. Pravda postup super- a hypermarketov je inou kapitolou, aby nemohli byť výhrady, predpokladom je, aby uvádzané náklady boli skutočnými a všetky príjmy boli (vrátane zapísania, zalistovania a poplatkov za ne) daňovo podchytenými príjmami.