Skôr ako pôjdeme do neba...

Peter Kasalovský

Je fakt, že pokiaľ sa nestane nič výnimočné, čo nikdy nie je vylúčené, tak o rok budú vrcholiť buď snahy o koaličné zväzky, alebo sa naberať sily na predvolebnú kampaň.

Prakticky už dnes sa začínajú hodnotiť vládne výsledky. Sebahodnotenia politických strán nie sú však dôležité tak ako vnímanie kvality života priamo občanom.

Väčšinu voličov neovplyvní rečnenie o tom, kto čo chcel vykonať, ale konkrétne výsledky. Pokiaľ by sa parlamentné voľby konali dnes, tak by koalícia prepadla.

Vnútrokoaličné problémy, blízkosť roztržky medzi SDK, SDĽ a SOP na jednej strane a na druhej SMK, KDH plus bezprizorní poslanci sa podpisujú pod ich nelichotivú pozíciu.

SDK jestvuje iba v parlamente, a tiež je už chudobnejšia o niekoľko poslancov. O voľačo štíhlejšie sú aj ostatné koaličné strany a niektoré sa dopracovali k nezvoliteľnosti.

Výnimkou je SMK, ktorá má trvalo svojich 9,5 až 11,5 percenta volebných preferencií. Patrične zhodnocuje svoju pozíciu. Aj preto, že vládna koalícia je bez nej nemožná.

Vo vláde majú kľúčovú pozíciu činovníci SDKÚ: premiér M. Dzurinda, vicepremiér I. Mikloš, kľúčoví ministri E. Kukan, Ľ. Harach a I. Šimko, ako aj ďalší dvaja ministri.

Aj keď je medzinárodné postavenie SR lepšie ako za minulej vlády V. Mečiara, tak je to príliš málo na to, aby bolo tromfovou desiatkou v zápase o voličov a ich „budíčkom“. Výsledky terajšej vládnej koalície sú ďaleko za tým, čo sa od nej čakalo. Otázkou je, či mohli byť lepšie. Aj keď vláda napríklad deklaruje spásu domácej meny.

Inou otázkou bude, s čím príde tá nová vláda. Čo by tak mohla zachrániť pred krachom po súčasnej vláde?! Ak sa dovtedy nepoloží napríklad zdravotníctvo, bude ho zachraňovať.

Je tu celý rad ťažkých zápalových procesov. V celej spoločnosti sú prítomné, ba možno ide o metastázy. Iba ich radikálnou liečbou si môžeme podarovať budúcnosť. Je tu taká miera nezamestnanosti, ktorá by položila oveľa vyspelejších ako sme my, a nemožnosť jej citeľného zníženia v našom čase bez drastických opatrení.

Za politickú podporu akejkoľvek postkomunistickej krajiny zo zahraničia sa tvrdo zaplatí. Takýto výmenný obchod je zabalený do známeho rozprávkového „svitu luny“. Rozprávkový vývoj, ktorý nie je jasný väčšine obyvateľstva. Tá vzdoruje „osudu“ a chce veriť, že je to zlý sen, ktorý sa plynutím času vyčistí ako kalná voda.

V máji 1999. roku sa J. Sachs vyjadril prostredníctvom nášho telemostu, že je iba v našich rukách, či to doťahovanie sa na západ bude kratšie ako tridsať rokov. Vytrvalo sa oficiálne vyhlasuje, že sme na tom lepšie a lepšie. Napriek tomu, že sa už nedá neodpredať tých 49 percent SPP, pretože možné výnosy už boli minuté.

Vládna garnitúra sa nazdáva, že je to jasné iba niekoľkým jednotlivcom. Či už ide o SPaP, o NCHZ (píšeme o nich dnes na inom mieste) alebo o chýrečný SPP.

Verejnosti pomaly, ale isto dochádza, že je choré to čakanie na spasenie bez vlastného pričinenia sa, t. j. na takmer okamžité vyriešenie doteraz neriešiteľného.

Sme nevšímaví voči rotám judášov, ktorí sa pohybujú v našom priestore, a vyciciavajú z neho život. Neprekvapuje, že biednych je priveľa a bohatých ešte viac.

Väčšina našich bohatých (inak úspešných) nedovidí medzi najširšie masy. Je to tak preto, že sa bohatými nestali vďaka svojmu rozumu a podloženým ambíciám.

Ešteže jestvuje takých sto podnikateľov, ktorí sú nielen odborne fundovaní, ale môžu konkurovať aj zahraničiu a navyše dokážu vyťahovať hore aj stredný manažment. Lenže tí nemajú vážne slovo, ale vo väčšine prípadov iba poradný hlas. Väčšina z nich nechce o tom oficiálne hovoriť, pretože sa jej to vždy vypomstilo v nových problémoch.

To je len náčrt „vstupov“ do slovenskej politiky. Za tých desať-dvanásť rokov je pomaly takou, že začínam ľutovať návraty domov spoza hraníc v 1968. a 1969. roku.

Ilúzie domácich politikov o svojej obľúbenosti a dokonca popularite majú punc absurdity. Sú zvrátení aj preto, že sa presvedčujú o svojej úspešnosti na nejestvujúcich úspechoch. Možno ich chytiť aspoň za slovo. Sú úspešní, pretože na tej revolúcii vyrástli až do takého zbohatnutia, o ktorého tempe a objeme môže snívať aj taký Rothschild.

Je v našej krajine strach väčšiny prehovoriť. Nemá na to zázemie, čo sa však nepripúšťa. Že sa naši ľudia už prejedli demokracie, tak to má vyzerať navonok(!).

Zvonka by malo byť všetko o. k. Doma však nie je. Ani tak skoro nebude poriadok, disciplína a právo je príliš často odpaľované na vedľajšiu či skôr slepú koľaj.

Spod týchto reálií sa musíme vyhrabať skôr, ako sa nimi budeme drhnúť. Je dôležité vynucovať si od politikov, aby žili ako inde a zabudli na Zeusov kopec v Olympii.

Bohov a polobohov v ľudskej koži máme azda najviac na svete. Vyvolených nebude menej ako v autoritatívnych režimoch. Ibaže u nás sa za nich pasujú sami.

Dopracovali sme sa k tomu, že niekoľko málopočetných straníckych skupiniek vládne miliónom občanov. Je im jasné, že naposledy, a preto sa správajú tak hlúpo-nečestne.

Hd nerobí „politiku pre politiku“, ale iba prezentuje sporadicky názory politikov, ktorí sú a budú v menšine oproti hospodárskym lídrom, na ktorých stojí a padá budúcnosť.

Máme snahu byť nadstranícki. Chceme pomáhať netriešteniu sa síl rozumu aj v politike, čo je základným predpokladom budúcej dynamiky hospodárstva.

Dnešným štyridsiatnikom-päťdesiatnikom by sa totiž žiadalo, aby sa budúca dynamika dostavila skôr, ako sa im budú otvárať brány nebeské či pekelné.

Peter Kasalovský