Hoc sa krčíme...

Peter Kasalovský

Vo viacerých médiách sa začal objavovať názor, že vnútropolitický vývoj u nás nie je a „našťastie“ už nikdy nebude len našou vecou. Je reakciou konkrétnych médií najmä na opozičnú kritiku tých, ktorí zvonka prezentujú priam obavy o naše vnútorné pomery. Treba však podčiarknuť, že s celým radom výhrad oficiálnych činiteľov Európskej únie, jej orgánov a jednotlivých členských štátov voči SR sa nedokážu stotožniť či nejako vyrovnať aj mnohí priaznivci koaličných strán.

Najviac zahraničných obáv, ktorých formulácie sú všelijaké, a neraz by sa dali hodnotiť ako „zasahovanie do vnútorných vecí“, sa týka výsledku parlamentných volieb so zreteľom na aktuálny stav volebných preferencií. Nemenej výhrad smeruje k nám kvôli maďarskej menšine a rómskemu etniku. Boli a sú aj iné otázky hospodárstva a politiky SR, ktorých riešenia majú neveľmi príjemný ohlas v zahraničí, pričom tón - ich dikcia je z rodu imperatívov: Keď, tak..., resp. Buď, alebo...!

Je fakt, že v celom rade prípadov bola kritika SR z cudziny neopodstatnená. V nejednom prípade bola dobre mienená, ba takmer priateľská. Avšak viac bolo a je takej, ktorá je dielom jednak rôznych lobistov, pričom pre mnohých je niečo také ako demokracia či pojmy sloboda, rovnosť a bratstvo veľkou nechcenou neznámou, alebo vznikla v dôsledku neznalosti našich pomerov. Nielen vzťahy európske nie sú idylické, a my sa toľko nečudujme, že na malého si každý trúfne.

Také mladé a navyše miništáty ako SR musia robiť oveľa viac ako tie skôr konštituované, aby mali svojich takpovediac štátnych priateľov, ale aj priaznivcov vo všetkých sférach ľudskej činnosti. Takých, pre ktorých nie sme zemepisne krajinou neznámou, ale sme vždy viditeľní svojím charakterom - historicky, kultúrne, technicky, a najmä jedinečnou produkciou a konkrétnymi osobnosťami. Je až trestuhodné a v rozpore s národnou skúsenosťou, že v tomto smere sme tak málo vykonali.

Akoby sme sa chceli vaľkať vo svojej malosti a keď si nevieme rady, tak povolávame z vyššej moci zahraničnú pomoc - intervenciu. Bolo to tak niekoľkokrát v nedávnej minulosti, ale aj v súčasnosti, keď si niektoré kruhy objednávajú niečo také ako názorovú pomoc z cudziny. Tá však pôsobí dvojsečne, a možno aj retardačne, pretože sme svojprávni a väčšina dokáže vnímať, čo je múdre a čo nie aj z hľadiska prioritnej štátnej a národnej snahy včleniť sa do Európskej únie.

V nejednom ohľade doplácame na svoju novosť v európskom priestore. S tou štátnou mladosťou sa však spája aj malosť daná tak rozlohou, počtom obyvateľstva, ako aj určitou ekonomicko-sociálnou slabosťou v dôsledku neveľmi vydareného a relatívne pomalého procesu celkovej premeny pod globalizačnými vplyvmi. Neskromne by sa dalo tvrdiť, že doplácame aj na národne takmer tradičnú dôverčivosť a nevýbojnosť vo vzťahoch k iným národom, ich štátom a alianciám.

Nie sme síce stredom Európy (i keď geograficky by to tak mohlo byť), a už vonkoncom nie priesečníkom - ohniskom európskej či dokonca svetovej politiky. Máme svoju pozíciu v regióne, ale môžeme ju mať lepšiu nielen v Európe a v tom celom šírom svete, keď pochopíme, čo tomu nateraz zabraňuje. Prichádza ten čas, keď je nevyhnutné dovidieť takpovediac za roh: v prvom rade radikálne až bezohľadne vytvárať bázu pre dynamiku ekonomiky a novú prácu.

Inak to už nebude, ale naše vnútorné pomery budú totiž domácou vecou až vtedy, keď budeme v pohybe „nahor“, a ten bude rovný aj vyššej kvalite života. Vtedy, keď naša chvostová pozícia bude dávnou minulosťou a budeme trčať vďaka tomu, že zúročíme zvyšky zdravého rozumu v národe. Azda sa približuje ten čas, keď nejakí komentátori, nehovoriac už o politikoch, prestanú šíriť pochybnosti o tom, či sa slovenskí občania dokážu správne orientovať a napokon aj rozhodnúť.

Je v našich národných génoch ctiť si priateľov, nachádzať svoju múdrosť aj poučenie v cudzine a vnímať z nej dobre mienené rady, ale aj priečiť sa - búriť sa mlčky nepravde a neraz za príliš vysokú cenu zderstvu.

Peter Kasalovský