Slovenská odysea

Moje prvé ja sa zobudilo v jedno pekné ráno roku 2010 na rozhlasové správy. Prezident SR Béla Bugár mal zaujímavý prejav v Bruseli o pokroku Slovenska, ocenený silným potleskom predstaviteľov všetkých 27 členských krajín únie. V rádiu opäť pripomenuli, že zahraničná tlač považuje zvolenie Bugára za hlavu štátu ako ten najjasnejší príklad politickej vyspelosti, demokracie a tolerancie Slovákov. V tej chvíli sa zobudilo moje druhé ja. Vraj, aby som prestal snívať, lebo dva roky po voľbe nového prezidenta, ktorého sme – ako to už u nás býva zvykom - volili proti niekomu a nie za niečo, Slováci zistili, že sa opäť raz „sekli“ a ich najvyšší líder je, mierne povedané, v Európe považovaný za „vzácny štátnický exemplár“.

Moje prvé ja si pripravilo bohaté raňajky. Vajíčka sú opäť za korunu a bolo by gurmánskym hriechom nekúpiť tak prudko zlacnenú pražskú šunku! Zeleninu a ovocie mám ako vždy z najbližšieho hypermarketu, lebo sa nepotvrdili názory minulosti, že veľké obchodné reťazce zabijú konkurenciu, a budú dvíhať ceny. V obchodoch dnes, v roku 2010, máte reálny pocit, že zákazník a jeho záujmy sú na prvom mieste. Čooooo? Opäť moje alter ego... Moje druhé ja mi pripomína, že odchádza ráno do roboty hladné, lebo raňajky sú položkou pre chod domácnosti, ktorá sa dá zrušiť. A čo sa týka obchodných sietí, sú to vraj prefíkaní superzlodeji, kde predavači majú vysokú školu okrádania.

Cestou do roboty moje druhé ja nadáva ako všetci naokolo na prepchaté autobusy, na prepchaté ulice a mosty a dobre vie, že sa zas oneskorí a u šéfa mu už neprejde výhovorka za nedokončený Košický most. Moje prvé ja mosty netrápia, lebo všetkých päť bratislavských funguje a sú naplno priechodné. Možno aj preto, že už dva mesiace Bratislavčania na druhý breh Dunaja jazdia metrom.

Moje prvé ja cestou do roboty číta noviny. Samé dobré správy. Koruna posilňuje voči doláru. Lekárom a učiteľom zvýšili plat. Slováci cestujú za morom na Kubu. Odchod do dôchodku bol stanovený na 60 rokov pre mužov a 55 rokov pre ženy, pričom sa u žien zohľadní počet detí. Majstrovstvá sveta vo futbale 2010 aj s účasťou reprezentácie SR! Koalícia s opozíciou sa zhodli na návrhu rozpočtu na budúci rok. Deficit sa črtá v smiešnych číslach, takže na rok vláda niečo „prihodí“ profesionalizovanej armáde, ktorá nás so cťou reprezentuje v NATO, niečo pridá na výstavbu diaľnic, lebo okrem severnej bratislavsko-žilinsko-košickej trasy treba teraz dobudovať aj južnú trasu a nikoľko miliárd korún navyše pôjde do Štátnemu fondu na rozvoj bývania.

Aj moje druhé ja v roku 2010 číta noviny a má chuť ich poslať do zberu. Zisťuje, že musí na štát robiť o päť rokov navyše kvôli posunutej hranici dôchodku. Dane sa opäť zvyšujú. Moje alter ego sa už ani nečuduje, že tohto roku odlev mladých mozgov svojím počtom prečíslil ten vlaňajší. Oslabenie koruny indikuje, že tohoročná dovolenka pri mori bude buď kratšia, alebo skôr nebude. Lieky už iba za peniaze! – hlása titulok článku. No, radšej neochorieť... Vnútropolitické rubriky rýchlo prelistuje, lebo komu sa chce každý deň (a každý rok!) čítať o žabo-myších vojnách politikov vedúcich k ďalšiemu rozpočtovému provizóriu, o ich výhovorkách zakrývajúcich vlastnú neschopnosť? Zahraničnopolitická rubrika tiež nepoteší. V Bruseli sa množia otázky, či bolo správne prijať za člena únie tak problémovú krajinu, ako je Slovensko. Ešte že je tu športová rubrika, ktorej rozumejú všetci. Ibaže nikto nerozumie, prečo aj na sklonku prvého desaťročia tretieho milénia sú vrcholové športové podujatia vo svete bez účasti našincov.

Pre moje prvé ja je dnešný deň dôvodom na radosť. Šéf dal najavo, že za dobrý výkon budú aj prémie, takže rýchlo rátam v mysli, že s tým, čo mám od vlani našetrené, môžem uvažovať o kúpe nového auta. To terajšie už má predsa tri roky! Moje druhé ja po hektickom robotnom dni uvažuje o tom, že prémie sú asi sci-fi kategóriou a v mysli ráta dni do výplaty, z ktorej okamžite odratúva - aj v tomto roku - zvyšujúce sa položky na bývanie, školné pre deti, dopravné, základné potraviny, ošatenie, poistenie... Asi bude musieť zrušiť aj večere!

Moje prvé ja je v tento večer roku 2010 spokojné. S rodinkou boli v reštaurácii. Takéto akcie utužujú rodinu a prispievajú k jej zdravému psychologickému profilu. Potom takmer do polnoci moje prvé ja pozeralo zábavný a kvalitný program na STV, pričom zistilo, že už aj tie reklamy sú kvalitnejšie a nerobia z ľudí konzumistických idiotov. Ako idiot sa však cíti moje druhé ja na sklonku toho istého dňa roku 2010. Deti odmietli ísť na spoločnú večeru, lebo sa hanbia za rodinné staré ojazdené auto. Dcéra má strach z úchylného násilníka, ktorého už tri mesiace skorumpovaná polícia nevie vystopovať. Syn zas drzo tvrdí, že pizzeria, kde sme chceli ísť, patrí mafiánom a on nebude nepriamo platiť ich luxusný štýl života. Tak sme strávili večer pri párkoch a „telke“, kde sme vďaka reklamám, nepozerateľným ako zvyšok programu zistili, čo všetko si nemôžeme dovoliť.

Moje pravé ja sa jedno ráno zobudilo do upršaného jesenného Slovenska roku pána 2001. Divný to sen... Rozmýšľam o ňom a intenzívne špekulujem, ku ktorej z dvoch uvedených odyseí má vlastne Slovensko bližšie?

Iaromír Novák