Keď dane neplatia?

Eleonóra Bujačková

My Slováci sme vynaliezaví ľudia. Naša vynaliezavosť má i svoje tienisté stránky. Slovenské modely vykrádania podnikov sa stali také známe, že slovo „tunelovanie“ prijala väčšina svetových jazykov. Nielen to. Podľa prieskumu z roku 2000 sa ukázalo, že sme vynaliezaví a aktívni neplatiči daní. Každý rok, keď prichádza čas vyplňovania daňových priznaní, tisíce ľudí, ktorí majú stále zamestnanie, využívajú živnostenské listy a vyhlasujú sa aj za samostatne zárobkovo činné osoby. Tí najaktívnejší neplatiči daní sa buď vôbec neobťažujú s vyplňovaním daňového priznania, alebo väčšinu príjmov nepriznajú. Stavebné firmy, ľudia opatrujúci deti, gazdiné u solventnejších podnikateľov, dopravcovia, predavači alkoholu a tabaku, to je iba zlomok tých, ktorí chodia okolo daňových úradov po špičkách. Daňový únik je národným športom vyvolávajúcim úsmevy, ktorým sa chytrí daňoví neplatiči veľmi hlasno chvália. Tí, ktorí sa plateniu daní vyhýbajú najintenzívnejšie, sú presvedčení, že je to morálny alebo aspoň ospravedlniteľný skutok vyjadrujúci vzdor voči štátu, ktorý ignoruje ich potreby.

Ak sa niekto z nás dopustí daňového úniku, vážne zaťaží tých, ktorí dane poctivo platia. Krajiny, ktoré sa nerozvíjajú, sú charakteristické práve tým, že takmer nikto neplatí dane. Toto môže znieť jednoducho, ale bez vlády, ktorá nemá prostriedky, aby mohla presadzovať zákony a starať sa o základné služby, ktoré slúžia záujmu všetkých, sa spoločnosť ocitá v chaotickom stave. Daňový únik sústredí našu vynaliezavosť ako okrádať štátnu pokladnicu. Čím viac času strávi človek premýšľaním o tom, ako sa vyhnúť daniam, tým menej času má na to, aby sa sústreďoval na svoju vlastnú prácu a prinášal trhu prospešné služby. Spoločnosť takto uviazne v začarovanom kruhu. Existujú dve možné riešenia problému daňových únikov. Prvým z nich je, aby vláda prinútila daňovníkov platiť dane. Vláda by sa nám mohla pokúsiť lepšie vysvetliť, načo sa používajú naše peniaze a prečo sú tieto peniaze utrácané prospešne, a až potom apelovať na morálku, ktorá nás prinúti platiť všetky dane. Isto, nikto z nás nie je nadšený touto povinnosťou a ani priveľmi nechce podieľať sa sám na kontrole ich efektívneho využitia. Mnoho ekonomických výskumov ukazuje, že morálne výzvy nemajú takmer žiadny vplyv na to, koľko ľudia zaplatia či zataja daní.

Druhým riešením je zbaviť sa daní z príjmov, daní právnických osôb a sociálneho poistenia, a takmer celkom ich nahradiť daňou z pridanej hodnoty. Pre vlády je ľahké túto daň vymáhať a vyvolávať dojem „plošných daní“. Na rozdiel od dane z príjmov, ktorá nám tým viac znižuje príjem, čím viac pracujeme, v plošných daniach platíme jednu sadzbu a nezáleží na tom, koľko zarábame. To je dôvod, prečo plošné dane neoslabujú ekonomickú aktivitu natoľko ako daň z príjmov, ktorá pritom zhromaždí rovnaký obnos. Na toto druhé riešenie si však budeme musieť počkať, až náš politický systém dozreje. Efektívne daňové systémy, ktoré dobre zhromažďujú peniaze, môžu spoločnosti pomôcť iba v prípade, že budú zverené do rúk zodpovedných politikov.

Eleonóra Bujačková