Ale to by bolo 9:0 pre vás

Je hlavným problémom voda Dunaja v pôvodnom koryte?

V ôsmich z deviatich bodov rozsudku dal 25. septembra 1997 Medzinárodný súdny dvor v Haagu za pravdu Slovensku v spore o Sústavu vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros, teda o platnosť zmluvy s

Maďarskom zo 16. septembra 1977. Potvrdil, že Slovensko je nástupnícky štát ČSFR, ktoré náhradným a podporným spôsobom riešilo toto dielo. Mohol tak začať fungovať stupeň Gabčíkovo, pričom nebolo porušené medzinárodné právo. Slovensko, vtedy ešte Česko-Slovensko, konalo v mene obrany investícií, ktoré už boli vynaložené. Len bod „C” prvej časti rozsudku, ktorý prijal desiatimi hlasmi proti piatim, hovorí, že nebolo oprávnené uviesť od októbra 1992 „dočasné riešenie“ vodného diela do prevádzky. Deviatimi hlasmi proti šiestim však súd zároveň rozhodol, že Česko-Slovensko bolo v novembri 1991 oprávnené pristúpiť k „dočasnému riešeniu...“ Je to zaujímavý verdikt, lebo ak bol štát oprávnený zachrániť túto veľkú investíciu, tak nevyhnutne to robil v úmysle, aby stavba čo najskôr aj slúžila. Ide vlastne

o výčitku súdu,

že objekty v Čunove nevyužívame spoločne s Maďarskom. Lenže spoločne sa dá niečo využívať len vtedy, ak má aj druhá strana o to záujem. Keď jeden z našich účastníkov konania, ako nám povedal, vtedy v kuloároch po vynesení rozsudku upozornil na niektoré súvislosti, jeden zo zástupcov súdu mu odvetil: Ale to by potom bolo deväť nula pre vás. Osobitne dôležitým verdiktom súdu prijatým štrnástimi hlasmi proti jedinému (!) však je, že „Maďarsko nebolo oprávnené v roku 1989 pozastaviť a následne zanechať práce na Vodnom diele Nagymaros, a tie práce na Vodnom diele Gabčíkovo, za ktoré zodpovedalo podľa zmluvy z roku 1977 a s ňou súvisiacich dokumentov”. Napriek tomuto záveru obidve strany stále rokujú o naplnení rozsudku, ale výsledok je akosi v nedohľadne. Je v ňom aj formulácia, že Maďarsko a Slovensko musia rokovať, ale len v dobrej viere a prijať všetky nevyhnutné opatrenia na dosiahnutie pôvodných cieľov.

Zmluva z roku 1977 je však zaujímavá aj tým, že určuje hranicu medzi Slovenskom (Česko-Slovenskom) a Maďarskom podľa Trianonskej dohody, kde je popísaná hraničná čiara. Je tak medzinárodným dokumentom, ktorým sa Maďarsko zaviazalo rešpektovať spoločnú hranicu na Dunaji. V dňoch, keď slovenská strana začala s prehradzovaním starého koryta Dunaja pri Čunove, bol podľa odborníkov

najvyšší čas

prijať toto rozhodnutie. Ak by sa tak nestalo, vodné dielo by nebolo tým, čím je dnes. Ohrozovalo ho očakávané zvýšenie hladiny rieky a stavba by mohla byť poškodená a v reálnom čase nedokončená. Vzhľadom na situáciu sa mohlo stať, že udalosti by išli iným smerom. A tak tatrovky v dokonalej koordinácii začali z pontónov prehradzovať „starý” Dunaj. Najprv menšími kameňmi. Na našom brehu Dunaja viala aj zástava Európskej únie a do vody potom začali padať niekoľkotonové betónové kocky, paradoxne vyrobené v Maďarsku, ktoré rieku presmerovali. Vtedajší federálny prezident Václav Havel hovoril o vodnom diele ako o česko-slovenskej oblude. Stalo by sa ňou, keby sa prívodný kanál, v ktorom je plavebná dráha, podľa návrhu istých kruhov,

stal smetiskom

pre celú federáciu. Po odklonení rieky bolo Slovensko obviňované aj z „ukradnutia” Dunaja. Podľa vládneho splnomocnenca D. Kocingera sa minulý týždeň podarilo na rokovaní s maďarskou stranou vymedziť okruhy otázok, ktorým sa budú venovať dve expertné skupiny. Jedna posúdi problém právne a druhá z technickej stránky. Ide pritom o vypracovanie návrhu medzivládnej dohody o realizácii rozsudku haagskeho súdu. Maďarský predstaviteľ L. Székely hovorí, že nastáva etapa, keď sa problém presunul do odbornej oblasti. Slovensko to však požaduje už celé desaťročie. Pre maďarskú stranu je rozhodujúcou otázkou deľba vody Dunaja. Tvrdí, že im jej púšťame do pôvodného koryta málo. „Hovoria o nás, že im nedáme vodu, ale pritom robia všetky kroky pre to, aby tam vodu nedostali,“ konštatuje jeden náš účastník týchto rozhovorov. Vzhľadom na nedodržanie zmluvných záväzkov maďarskou stranou na vodnom diele v úseku Nagymaros je možné povedať, že žiadne ciele z nich vyplývajúce tam

neboli splnené.

Nebola urobená protipovodňová ochrana maďarskej strany. Časť ochrany na Slovensku vybudovali nad rámec dohody, pretože sa neurobili niektoré práce, za ktoré zodpovedalo Maďarsko. V úseku pod Gabčíkovom sa nevyrába elektrická energia, plavebné podmienky sú nestabilné a nezodpovedajú požiadavkám Dunajskej komisie. Vážska vodná cesta nemôže byť napojená na Dunaj. „Dobrá viera”, ktorá je obsiahnutá v rozsudku, „ako aj rozhodnutie medzinárodného súdu, boli splnené. Medzi Mečiarovou a Hornovou vládou bola už v januári 1998 parafovaná rámcová dohoda o podrobnom priebehu ďalších prác a rokovaní o aplikácii rozsudku. Naša vláda ju schválila, maďarská nie, ale podpísal ju príslušný štátny tajomník“, povedal nám nemenovaný zainteresovaný odborník. „Na to sa však zabudlo. Dohoda stanovila, že maďarská strana bezodkladne začne s prácami na výstavbe dolného stupňa vodného diela, ktorý by mal mať parametre Nagymarosu. Ďalšia zásadná vec vyplývajúca z rámcovej dohody je, že Čunovo je definitívny objekt, že bude pracovať tak, ako pracuje a budeme dávať optimálne množstvo vody do pôvodného koryta Dunaja, čo je však podstatne menej ako to, čo tam prepúšťame teraz. Zmeny vlád v Budapešti i v Bratislave však spôsobili, že teraz sa rokuje o niečom inom. Maďarská strana si rozhodnutie súdu vykladá po svojom. Je to výklad stále

z pozície sily.

Nechce si pripustiť, že súd v Haagu prehrala. Zmluva z roku 1977 platí. O čom máme hovoriť, keď platí“, kladie si otázku náš informátor, ktorý vie, o čom hovorí.

Vladimír Turanský