Zotieranie rozdielu vnímania terorizmu

Zmarený únos lietadla, v ktorom cestovalo 162 cestujúcich a 12 členov posádky, a ktoré mierilo na Moskvu, zostal v marci takmer bez povšimnutia. Rovnako nálože, ktoré za posledné mesiace paralelne zohyzďovali mestá a dediny v Čečensku, nezaujali. Nedosahovali totiž také parametre, ako teroristický útok v Moskve, v Pervomajskej a v Mineraľnych vodach, ktoré koncom leta 1999 v noci krvavo budili a zároveň navždy uspali spolu 300 civilistov. Možno preto, že vtedy si západné médiá a celý svet bral k srdcu kritiku USA, podľa ktorých sa ruský boj s islamským terorizmom podobal snahe „osedlať tigra. Nevidíme vojenskú možnosť urovnaniu problému“ (M. Albrightová). Tú nevidel začiatkom roka ani francúzsky prezident J. Chirac: „Pokusy o vojenské riešenie vždy majú poľutovaniahodné následky. Preto musíme stále hľadať politické riešenie.“ A ani generálny tajomník NATO G. Robertson, ktorý vyzval Rusko, aby vyriešilo čečenský problém radšej politickou cestou ako výlučne vojenským spôsobom. Akceptoval sa bezprecedentný fakt, že afganské vládne hnutie Taliban ešte v januári oficiálne uznalo odštiepeneckú ruskú republiku Čečensko za suverénny štát, ba ako múdry krok sa hodnotila aj návšteva separatistického predáka I. Achmadova v oficiálnych kruhoch vo Washingtone. Po teroristických útokov v USA však aj médiá akoby trochu prebrala posledná akcia asi 400 čečenských separatistov, ktorí v tieto dni zaútočili na federálne sily, zostrelili vojenskú helikoptéru Mi-8 a následne obsadili čečenský Gudermes a dedinu Nožaj-jurt s bilanciou 17 mŕtvych. Začínajú sa skutočne vo svete zotierať rozdiely medzi vnímaním terorizmu v jednotlivých krajinách?

Prečo je až teraz namieste „tvrdá a rozhodnᓠodpoveď, „odpoveď vojnou“, pretože „naše vojsko je silné a pripravené“ (G. W. Bush), a to nielen na teroristov, ale aj krajiny, ktoré ho podporujú? Niet pochýb, že Osama bín Ladín je nebezpečný, lenže rovnako nebezpečný bol a je aj dva roky hľadaný čečenský terorista Chattáb, ktorý je jeho najbližším spojencom. Len málo odvážlivcov poukazuje na to, že by sa malo odpovedať s rozvahou, nie na základe čierno-bieleho videnia, a namiesto silovej odvety sa pokúsiť pochopiť motív útočníkov. To sa, zrejme, nestane. Lenže presne to chcela ešte v januári po Putinovi administratíva prezidenta G. Busha. „Stále veríme, že jedinou cestou ako priniesť trvajúci mier a stabilitu do oblasti, je začatie dialógu, ktorý by viedol k politickému urovnaniu konfliktu. Paralelne by malo prebiehať vážne riešenie sociálno-ekonomických koreňov vojny“ (hovorca ministerstva zahraničných vecí R. Boucher).

Pre Rusko je dnes zadosťučinením fakt, že ak sa USA rozhodnú pre pozemnú akciu v Afganistane, nezostane im nič iné, ako sa spojiť s Moskvou a využiť výzvedné služby, no najmä 25-tisíc mužov, ktorých má Rusko na hranici s Tadžikistanom. „Na jednej strane to bude potvrdením, že ruská vojna v Čečensku bola spravodlivá, na druhej strane Rusko je dosť skeptické k silovým krokom USA a NATO,“ tvrdí nezávislý expert na vojenskú problematiku A. Golc. A až teraz sa možno začnú brať vážne štúdie spred niekoľkých rokov, ktoré upozorňovali, že budúcnosť vojen je nie na odľahlých miestach, ale v uliciach, vo výškových budovách a v obytných domoch. „Ruský boj v uliciach by ani Pentagón nezvládol inak. Čečenskí ostreľovači zámerne mieria ruským vojakom na nohy, a potom trpezlivo čakajú, kým príde záchranná čata - tú si potom na mušku zoberú tiež,“ napísal ešte v roku 1996 časopis Army War College.

Slávka Blazseková