Dokážeme zabrániť úniku mozgov?

Vo svete prebieha súperenie o kvalitných, motivovaných a vzdelaných pracovníkov. Tento ľudský kapitál predstavuje najvýznamnejší zdroj prosperity firiem i celej spoločnosti. Z tohto dôvodu sa v tejto „vojne o talent“ neocitajú iba podnikateľské subjekty, ale aj vlády. Ani najlepší manažéri totiž nevytvoria podmienky na udržanie zamestnancov, pokiaľ v krajine nie je vhodné makroekonomické prostredie. Pravda, ani najosvietenejšia vláda nezabráni úniku mozgov, pokiaľ pri kormidle firiem stoja ľudia, ktorí si neuvedomujú hodnotu ľudského kapitálu. Postačí jednoduchý príklad. Ponuka na prácu istej imaginárnej americkej firmy zaujme Slováka Pavla i Johna z Anglicka. Obaja sú počítačoví experti niekoľko rokov po absolvovaní vysokej školy a poberajú hrubú mzdu štyrikrát prevyšujúcu priemer v ich vlasti. Ponuka imaginárnej firmy je pre oboch rovnako lukratívna. Podľahnú lákaniu alebo zostanú doma?

V Johnovej britskej firme vládne súťaživé pracovné prostredie, v ktorom je cenená a podporovaná tvrdá práca, túžba po ďalšom vzdelaní, iniciatíva a zodpovednosť. Manažment zaviedol prepracovaný systém hodnotenia a určil jasné pravidla kariérneho postupu. Pavol je zamestnaný vo firme, ktorú vlastnia slovenskí manažéri. Podarilo sa mu dvakrát do roka presadiť svoju účasť na odbornom seminári, ale o stáži v zahraničí na rozdiel od Johna iba sníva. Zo svojej hrubej mzdy John zaplatí daň (najvyššia sadzba 40 percent) a maximálne možné sociálne poistenie, ktoré v Anglicku zamestnanec zaplatí: 2105 libier. Rovnako ako John aj Pavol patrí do najvyššieho daňového pásma (v SR je nižšie: 32 percent), ale zaplatí podstatne viac na poistenie (asi 12,5 % hrubej mzdy). Pri porovnaní čistého príjmu tak Johnovi vo vrecku zostane približne rovnaká suma ako Pavlovi. Rozdiel však je obrovský v poistení na sociálne zabezpečenie, ktoré je povinný platiť zamestnávateľ. Pavlov zamestnávateľ zaplatí na zdravotnom a sociálnom poistení asi 35 % vyrátaných z jeho hrubej mzdy. Oproti tomu britská firma odvádza iba 9 % , takže jej zostáva oveľa viac prostriedkov, okrem iného aj na udržanie Johna vo firme. Johna totiž vyššia mzda a atraktívna práca v imaginárnej americkej firme láka, avšak zamestnávateľ i vláda mu postavili do cesty prekážky. John napríklad spláca firme pôžičku, pri odchode by ju musel splatiť okamžite. A predovšetkým je zahrnutý do programu nákupu akcií, ktorý je vo svete jedným z najrozšírenejších receptov na motiváciu a zároveň udržanie zamestnancov. Pavol vyštudoval STU za peniaze daňových poplatníkov, takže žiadnu pôžičku zamestnávateľovi splácať nemusí. Jeho zamestnávateľom je síce akciová spoločnosť, avšak zaviesť v SR ponukový akciový plán pri súčasnom stave kapitálového trhu je absurdné. Navyše by Pavol zo zľavy z ceny akcií zaplatil daň i sociálne poistenie a poistenie vo výške 35 % by zaplatila do štátnej pokladnice aj firma. Akékoľvek zamestnanecké výhody a programy, ktoré by mohla nejaká v firma v Slovenskej republike zaviesť, sú často daňovo neuznané, takže ich firma musí hradiť zo zisku.

Takže, ako sa náš príbeh skončil? Hádate správne. John sa napokon do USA nevydal. Finančne by sa mu to vyplatilo iba minimálne. A Pavol? Hádate správne! Tak teda, ako je to? Vieme alebo nevieme zabrániť úniku mozgov?

Eleonóra Bujačková