Požehnanie na sebaobranu

Čo vlastne znamená rezolúcia BR OSN č. 1368?

„Na základe rezolúcie BR OSN č. 1368 je americká odpoveď legitímna.“ Taký je strohý záver minulotýždňového zasadania EÚ na najvyššej úrovni, ktorý veľa nášmu čitateľovi nenapovie. Len to, že únia tým reagovala na pripravovaný americký ozbrojený útok na ciele v Afganistane (lebo predpokladá, že vinník sa skrýva tam) za teroristický útok z 11. septembra (zatiaľ neznámeho páchateľa či skupiny) na ciele v New Yorku a vo Washingtone. A tiež, že európska pätnástka je pripravená zúčastniť sa na akcii po boku USA (hoci nie všetci členovia EÚ sú aj členmi NATO (!), čo znamená, že na nich sa článok 5 Severoatlantickej zmluvy o povinnosti pripojiť sa k ozbrojenému útoku, ak o to člen - napadnutá krajina - požiada, nevzťahuje).

Samotná rezolúcia BR OSN č. 1368 z roku 2001 vlastne v šiestich bodoch naozaj reaguje na teroristický útok na USA, odsudzuje ho, pripúšťa právo na sebaobranu a kolektívnu obranu podľa Charty OSN, ako aj znovu potvrdzuje princípy a účely Charty OSN. Avšak, kým v bode 1 odsudzuje spomínané útoky a pokladá ich (spolu s akýmikoľvek aktmi medzinárodného terorizmu) za hrozbu medzinárodnému mieru a bezpečnosti, ako aj vyjadruje sústrasť rodinám obetí (bod 2), v podstate volá po okamžitej spolupráci všetkých členských štátov OSN, aby postavili pred súd páchateľov, organizátorov a sponzorov týchto teroristických útokov a zdôrazňuje, že tých, čo sú zodpovední za pomoc, podporu a útočisko páchateľom, organizátorom a sponzorom, treba brať na zodpovednosť (bod 3). Volá tiež po zdvojnásobení úsilia medzinárodnej komunity na prevencii proti terorizmu a potlačení teroristických aktov vrátane väčšej spolupráci a plnej implementácii príslušných medzinárodných konvencií proti terorizmu, ako aj rezolúcií BR OSN, najmä rezolúcie BR OSN č. 269 z 12. októbra 1999 (bod 4).

V podstate len posledné dva body sú o niečo konkrétnejšie: bod 5 priamo „vyjadruje ochotu podniknúť všetky nevyhnutné kroky odpovedať na teroristické útoky z 11. septembra 2001 a bojovať proti všetkým formám terorizmu, v súlade so zodpovednosťou podľa Charty OSN“ a ešte dôležitejší je bod 6, podľa ktorého BR OSN „rozhodla zostať rozhodujúcou v tejto záležitosti“.

Čo z toho vyplýva? BR OSN rozhodla len o legitímnosti práva na sebaobranu štátu či kolektívnu obranu štátov podľa Charty OSN (čl. 5 Severoatlantickej zmluvy vychádza z čl. 51 kapitoly VII. Charty OSN). Podľa nej „ak dôjde k ozbrojenému útoku proti členovi OSN, nijaké ustanovenie tejto Charty neprekáža prirodzenému právu na individuálnu alebo kolektívnu sebaobranu, kým (!) BR neurobí potrebné opatrenia na zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti. Opatrenia urobené členmi OSN sa oznámia ihneď BR a nijako sa netýkajú touto Chartou určenej právomoci a zodpovednosti BR podnikať v každom okamihu také akcie, aké považuje za potrebné na udržanie a obnovenie medzinárodného mieru a bezpečnosti“. BR OSN však v rezolúcii zatiaľ len rozhodla o potrebe povolania pred spravodlivosť spomínaných páchateľov, organizátorov a sponzorov terorizmu a teroristických útokov a o ochote podniknúť „všetky nevyhnutné kroky“ (teda pravdepodobne aj ozbrojené). Nemenovala však zatiaľ žiadny konkrétny subjekt bratý na zodpovednosť, nehovoriac už o konkrétnom spôsobe vedenia ozbrojenej operácie.

Dala teda „požehnanie“ právu na sebaobranu alebo kolektívnu obranu, ale nie zatiaľ právu viesť vojnu, viesť vojnu konkrétnymi prostriedkami a proti konkrétnemu subjektu. Naopak, v bode 6 potvrdila, že zostáva rozhodujúcou v tejto záležitosti podľa kapitoly VII. Charty - Akcie v prípade ohrozenia mieru, porušenia mieru a útočných činov, keď rozhodne, aké opatrenia sa majú urobiť, aby bol zachovaný medzinárodný mier a bezpečnosť. Až vtedy bude vojna proti konkrétnemu subjektu konkrétnymi prostriedkami „legitímna“. Je tak zrejmé, že situácia si vyžaduje ešte aspoň jedno zasadnutie BR OSN s rozhodujúcimi závermi.

Slávka Blazseková