Nerozumiem pojmu „nestíham“

Najťažšie je sám seba charakterizovať... Čo vy na to? Spýtal som sa Ing. Andreja Glatza, generálneho riaditeľa Motor-Car Wiesenthal&Co. Mercedes - Benz v ten deň, ktorý bol takpovediac sťahovacím. Z bratislavského Lamača, teda zo západnej do východnej časti mesta, odkiaľ má na skok a je vidieť na Zlaté piesky, do nových priestorov sa premiestnila celá firma. Tam, kde patrí, a to k renomovaným zahraničným, ale aj domácim značkám. Od utorka 28. augusta sa tam, na Tuhovskej ulici, ktorú som márne hľadal v staršej mestskej mape, nachádza aj generálne zastúpenie pre SR DaimlerChrysler AG. Nateraz dvadsaťtisíc štvorcových metrov a všetko, čo patrí k značke Mercedes.

A. Glatz: Človek je najmenej zrejme kritický sám voči sebe. Ťažko si urobí objektívny pohľad sám na seba. Som cieľavedomý, chcem stále vyhrávať, ale nie za každú cenu. Som dosť trpezlivý, presný, dochvíľny. Niekedy, teda nie vždy, som dosť trpezlivý voči ľudom. Keď niečo veľmi chcete, tak aj celý svet spojíte, aby sa to splnilo.

Hd: Taký ste? Dokážete sa zhodnotiť. Čo sa však týka „veľkého cieľa“, máte takú skúsenosť alebo je to len domnienka?

A. Glatz: Som o tom presvedčený. Neznášam negatívny prístup k niečomu. Napríklad, keď človek povie, že sa nedá dovolať, ale bez toho, aby to skúsil. Veľa ľudí začína tak, že aj tak sa „to“ nepodarí, keď niečo začnem robiť. Ja som presvedčený, že sa „to“ nemôže nepodariť.

Hd: Čo ste si odniesli z domu? Ste po otcovi či po mame, alebo...?

A. Glatz: Narodil som sa v Košiciach. Rodičia sa rozviedli, ale ich vzťah ostal normálny. Aj keď sme bývali oddelene, mama ma posielala k otcovi. Je veľmi dôležité, keď je zasiate dobro. Vo mne ho zasiali. Nikdy som nebol huckaný proti niekomu. Mám veľmi rád zvieratá. Aj človek je „zviera“, takže aj ľudí mám rád. Dobre sa spolupracuje s ľuďmi, keď ich človek má rád.

Hd: Kedy ste sa po prvý raz v živote presvedčili, že to, čo ste vyslovili ako pravdu pre život, je možné?

A. Glatz: To neviem presne. Isté je, že to bolo po tom, keď som prišiel na štúdiá do Bratislavy. Celý život sa venujem jazde na koni, ale nie profesionálne, a tomu som prispôsoboval môj život. Začal som študovať na SVŠT (dnes STÚ), mal som aj individuálny študijný plán ako reprezentant, a chcel som získať vskutku nejaký vysokoškolský titul, lebo si to mama veľmi želala. V roku 1970 odišiel zo Slávie STÚ prof. Boor, ktorý klub začal budovať. Mal som vtedy dvadsaťtri rokov a rozhodol som sa pokračovať v jeho práci. Myslím si, že úspešne. Rovnakú tortúru som podstúpil aj po roku 1990, keď sa zmenili nielen podmienky na takýto klub, ale i vzťahy. Všetky vzťahy. A predsa máme slušné renomé aj za hranicami.

Hd: Od koní k autám nie je cesta ďaleká...

A. Glatz: Je aj nie je. V roku 1990 som bol oslovený, aby som sa stal reprezentantom firmy Mercedes. To je značka! Bola vtedy a je aj dnes veľmi vysoko nielen medzi autami. Je to dokonalosť dokonalostí. A pre mňa nedostupná, ale opäť sa ukázalo, keď chcete, dokážete. Po prvý raz v živote som sa chytil auta ako 18-ročný. Dnes máme firmu, ktorá na Slovensku so svojimi dcérskymi spoločnosťami a partnermi zamestnáva okolo 300 ľudí s polročným obratom 1,8 miliardy korún.

Hd: Čoho sa dotknete, to funguje... Vráťme sa však do toho roku 1990. Čo by ste pozitívne povedali o minulom režime?

A. Glatz: Nič nie je čisto čierne, nič nie je čisto biele. Všetko je pepitové. Všetko má svoje kladné a záporné stránky. Moja teta, ktorá má 84 rokov, hovorí, že pred 90. rokom sa o jedenástej nebála ísť sama po ulici v Košiciach. Exaktne vyrátavať, čo bolo dobré, čo zlé, to sa dá, ale treba čas a priestor. Pre mňa osobne, myslím si, po 90. je lepšie. Keď človek neberie do úvahy vek. Podstatné je, že v tom predchádzajúcom režime ste nemohli dosiahnuť len o desať - dvadsať percent viac ako ten, čo nič nerobí. Bolo to veľmi nespravodlivé. Myslím si, že tam, kde sa dá odmeňovať podľa zásluhy, je to spravodlivejšie.

Hd : Dostali ste príležitosť vybudovať Mercedes na Slovensku. Pomohlo tomu to, že ste boli ako športovec vonku a nestratili ste tvár či charakter po 1968. roku. Glatz ostal Glatzom...

A. Glatz: Keď som bol malý chlapec a pred hotelom Slovan v Košiciach zaparkoval Mercedes, tak sme ho obchádzali ako partizáni. A vtedy som povedal, že keď budem veľký, tak si kúpim Mercedes. Začiatok firmy bol v kancelárii Slávie STU, teda nad maštaľami pre kone. Po roku sme odišli do západnej časti mesta a personálne rástli. Sestra krstného syna mojej mamy Zuzka Dančiaková priviedla mladého vysokého muža v texaskovej bunde s tým, že chce pracovať v Mercedese. A to je dnes môj zástupca a šéf predaja pán Šabo. Po ňom prišiel do firmy pán Vágner, ktorý obhospodaruje služby zákazníkom. Spolu sme jedenásty rok. Čiže, máme aj jednu obrovskú nevýhodu. Nemáme sa na koho vyhovárať.

Hd: Vy ako predajcovia áut musíte vnímať to, v akom prostredí sa používajú. Inak povedané, také nádherné a svojím spôsobom dokonalé autá na naše cesty?

A. Glatz: Keď zoberiete auto so stotisíc kilometrami najazdenými v Nemecku a dáte ho na zdvihák, tak si potvrdíte, že u nás by bolo v takom stave po štyridsaťtisíc kilometroch. A to je tiež vizitka vyspelosti toho-ktorého štátu...

Hd: Reprezentujú tí, čo kupujú vaše vozidlá, skutočne strednú a vyššiu spoločenskú vrstvu v tejto krajine?

A. Glatz: Áno. Viete, ono je to tak. V Nemecku je priemerný vek majiteľov Mercedesov okolo 50 rokov. U nás je to 39,6 roka. To je dané naším vývojom. Čiže, sú to mladí a dynamickí ľudia, ktorí zistili, že za vykonanú prácu sa treba odmeniť a potešiť. Mercedesom sa to dá veľmi dobre.

Hd: Kedy budete mať tie dve percentá podielu na trhu?

A. Glatz: Po desaťročí je jedno, tak do 5 - 7 rokov.

Hd: K šesťdesiatke?

A. Glatz: Treba ju dožiť.

Hd: Ste na seba prísny podľa všetkého. Pracujete toľko, koľko treba a viac. Bezstarostný život by vás nebavil...

A. Glatz: Ja som sa nenaučil plakať, že nestíham. Svojmu okoliu tvrdím, že nerozumiem obsahu pojmu „nestíham“. Každý máme k dispozícii 24 hodín a je to len na nás, čím a ako ich naplníme.

Hd: Medailu za popularitu si nevyslúžite.

A. Glatz: Hovorím tak, keď to nestíhaš, zober si pomocníka alebo sa zorganizuj. Je nezmysel, aby bola náplňou života len práca. Pracovať treba, aby človek mohol žiť. Čiže ja sa nemusím siliť, že musím do práce.

Hd: Klišé otázka, máte nejaký cieľ?

A. Glatz: Chceme ďalej stabilizovať a rozvíjať firmu. Nestačí to?

Peter Kasalovský