Športové víťazstvo môže byť morálnou prehrou

Možnosť deformácií morálnych postojov detí a mládeže v prostredí vrcholového športu

V každom období vývoja detí máme my dospelí šancu ich niečo naučiť, ale aj im vštepiť určité základy, ktoré sa prejavia v ich správaní v neskoršom veku. To isté platí aj pre športujúce deti. V ktorom období a k čomu formujeme naše ratolesti, o tom bol na 7. kongrese európskych klubov fair play v Bratislave príspevok PhDr. Lenky Bohunickej, CSc., ktorá prednáša etiku na Katedre filozofie Filozofickej fakulty UK, bývalej krasokorčuliarky a v súčasnosti medzinárodnej rozhodkyne.

Športové prostredie má svoje špecifiká. Pretenzia na jeho vyčerpávajúcu charakteristiku je v krátkom príspevku bezpredmetná. Ak však uvažujeme predovšetkým o oblasti vrcholového športu, potom základným atribútom jeho charakteristík je súťaživosť a snaha o špičkovú výkonnosť, „byť najlepším“. Už v detských vekových kategóriách moment hravosti postupne prerastá do súťaživosti a hlavne v individuálnych športoch máme možnosť stretnúť „športové hviezdy“ výdatne podporované predstavou o ich genialite zo strany rodičov a starých rodičov.

Formovanie detí

Problém vývinu detskej psychiky a formovanie morálnych vlastností a postojov je reflektované mnohými teoretikmi. Za najvýznamnejšiu možno považovať teóriu morálneho vývinu Lawrenca Kohlberga a jeho žiakov, ktorá vysvetľuje procesy morálneho dozrievania osobnosti ako pohyb od egoizmu k akceptácii určitých pravidiel až k ich kritickému prehodnocovaniu. Tieto transformačné procesy síce ovplyvňuje prostredie, v ktorom sa človek pohybuje, ale dominantnú úlohu zohrávajú vnútorné mechanizmy ľudskej psychiky vrátane kognitívnych schopností každého jednotlivca.

Vrcholovým športovcom sa človek nerodí. Špičkovým športovým výkonom predchádza dlhá cesta tréningu od detstva do skorej dospelosti. S rastúcou športovou výkonnosťou pribúda časový objem tréningov, hlbšia vôľová a emocionálna zainteresovanosť. Vplyv rodičov a školy postupne zatieňuje šport. Rodina predstavuje pre väčšinu detí akúsi samozrejmú istotu, do školy dieťa musí, ale športovať, s pribúdajúcim pocitom úspešnosti (až na malé výnimky) – chce. A práve zainteresovanosť, emocionálne a vôľové nasadenie vyostruje formatívne procesy morálneho dozrievania.

Morány vývoj

L. Kohlberg vo svojej teórii ukazuje tri úrovne morálneho vývinu. Prvá, predkonvenčná úroveň zahŕňa deti vo veku do 10 rokov. Je to obdobie egocentrizmu, kde sa dieťa opiera o vlastnú skúsenosť s pochvalou a trestom, keď akceptuje autoritu. V tomto období si deti osvojujú aj základné pravidlá jednotlivých športov a dominantnú úlohu zohráva osobnosť trénera, ktorý ako najbližšia autorita pravidlá predkladá. Športová aktivita predstavuje široké možnosti na ich praktické dodržiavanie a overovanie. Ak deti v tomto veku neakceptujú pravidlá, je to signál zlej práce predovšetkým trénera ako ich najbližšej autority a zároveň sa otvára široká škála možných deformácií morálnych postojov.

Deti vo veku 10 až 13 rokov dosahujú konvenčnú úroveň. Ide o

odklon od egocentrizmu

a dieťa sa identifikuje so skupinou, spoločenstvom, v ktorom sa pohybuje. Je to obdobie, keď akceptuje určité hodnoty, ktoré spája so záujmom svojho spoločenstva. V sfére športu to neznamená iba rešpektovanie pravidiel a hodnoty výkonov, ale v uvažovaní z hľadiska komunity aj vedomé rešpektovanie princípu „fair play“, pretože dieťa, mladý športovec, už je schopné rešpektovať aj vzťah a väzbu k iným príslušníkom daného spoločenstva. V tejto fáze morálneho vývinu hrozia deformácie morálnych postojov predovšetkým z hľadiska hodnotových orientácií. Priorita výsledkov „za každú cenu“ môže výrazne deformovať psychiku a morálne postoje mladého človeka.

Obdobie od 13. roku do rannej dospelosti charakterizuje Kohlberg ako postkonvenčnú úroveň. Podľa výsledkov jeho skúmania túto úroveň nedosahuje každý človek. Mnohí zostávajú na konvenčnej úrovni. Postkonvenčná úroveň predstavuje štádium, keď sa človek vnútorne stotožní s hodnotami, ktoré majú univerzálnu platnosť, a je schopný podľa nich sa správať aj za cenu momentálnej „prehry“. V športe takéto situácie vznikajú pomerne často, napr.

priznanie nejasného faulu

v momente, keď možno zvrátiť výsledok zápasu, technická či iná pomoc výkonnostne najaktuálnejšiemu súperovi vo chvíli, keby bolo možné zaujať postoj „mŕtveho chrobáka“ a pod. Podobných činov a postojov sú schopní iba morálne zrelí ľudia. Víťazstvo typu „Maradonova ruka“ alebo s podporou neodhaleného dopingu je síce z vonkajšieho pohľadu športovým víťazstvom, ale zároveň hlbokou ľudskou prehrou. Špičkoví športovci sú vystavení obrovským tlakom rozličných záujmových skupín, pre ktoré sú často iba prostriedkom ich zviditeľnenie, významnú úlohu zohrávajú aj vysoké finančné sumy, ktoré sa pohybujú v tomto prostredí, a hlavne fakt relatívne krátkeho časového obdobia, keď možno udržať špičkovú výkonnosť. Všetky tieto skutočnosti môžu deformovať alebo naopak posilniť určité osobnostné kvality mladého človeka, športovca. To, že táto posledná myšlienka nie je len prázdnou deklaráciou, možno doložiť príkladom takých špičkových športovcov, akým je Tomáš Dvořák či Jan Železný, ktorí predstavujú nielen športové, ale aj osobnostné vzory pre celú generáciu mladých

(r)