Právo pre všetkých

Štefan Harabin na NEF - Hk

Pomaly končíme prvý rok tretieho tisícročia, ale v našej právnickej obci mnoho dôvodov na radosť nemáme. Stále sa totiž stretávame s neprehľadným a nedostatočne previazaným právnym poriadkom, v prevažnej väčšine ešte ako pozostatok totalizujúcich trendov právneho myslenia, ktorého rekodifikácii sa už určite nedočkáme do konca tohto či budúceho roka (hoci mnohé čiastkové práce sa skončili už v roku 1998 na veľmi slušnej úrovni), k tomuto času treba ešte pripočítať nevyhnutnú (uspokojivú) aspoň jednoročnú legisvakančné obdobie (čas, kedy sa adresáti zoznamujú s právnou normou). Neviem či úlohu, ktorá v tomto smere pred nami stojí od roku 1990, dokážeme splniť v dohľadnom čase.

Slovenské súdnictvo bude tak i naďalej, hoci mnohokrát i neprávom, predmetom kritiky verejnosti. Nemôžeme však prehliadať skutočnosť, že jeho hlavnou a zároveň jedinou funkciou je poskytovanie reálnej ochrany práv a oprávnených záujmov fyzických a právnických osôb na našom území. Nemožno sa čudovať tomu, kto pod reálnou a efektívnou

ochranou práv

vidí rozhodovanie súdov v takom časovom horizonte, keď má súdny verdikt ešte nejaký zmysel. Ide však aj o požiadavku na rozhodovanie zákonné, teda kvalitné a presvedčivé, ako výsledok judikatúry tak zjednotenej, aby rovnaké právo platilo pre všetkých bez výnimky a rovnakým spôsobom bolo súdmi (bez ohľadu na ich článok či stupeň) aplikované na celom území Slovenskej republiky. Realita nie je v žiadnom smere povzbudzujúca, keď možno vo všeobecnosti konštatovať, že stúpa celkový počet prejednávaných vecí súdmi a s ním aj počet nevybavených vecí v primeranom čase, a to hlavne v civilnej (obchodnej a občianskoprávnej) agende. Situácia dospela tak ďaleko, že účastníci sa úspešne obracajú s požiadavkou na ochranu proti nečinnosti všeobecných súdov (zatiaľ) na Ústavný súd SR a Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu, ktoré im v mnohých prípadoch dávajú za pravdu a v niektorých prípadoch tieto prieťahy „sankcionujú“ nie celkom nízkymi sumami vo forme finančnej satisfakcie, čo zatiaľ kompetentní vôbec neberú vážne do úvahy.

Ani v procese zjednocovania judikatúry zodpovedné štátne orgány (vláda a NR SR, ktoré jediné majú právo zákonodarnej iniciatívy; súdy ju nemajú ani nemôžu mať, vzhľadom na trojdelenie štátnej moci) zatiaľ nedali do našej procesnej právnej úpravy nástroj, zabraňujúci prekvapujúcim zmenám v judikatúre vrcholných súdov (ale nakoniec všetkých), podobný, aký je napríklad v českom právnom systéme zakotvený v ustanovení § 27a zákona č. 335/1991 Sb. o súdoch a sudcoch v platnom znení, zákonom č. 30/2000 Sb. s účinnosťou od 1.1.2001, ktorý

spočíva v povinnosti

senátu, ak dospeje pri svojom rozhodovaní k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru už vyjadreného v inom rozhodnutí Najvyššieho súdu, postúpiť vec na rozhodnutie veľkému senátu kolégia. Z toho vyplýva, že naše súdy za súčasného platného právneho stavu k prípadom aplikácie práva môžu pristupovať aj „svojvoľným či ľubovoľným“ spôsobom bez toho, že by porušovali zákon. Sudca je totiž podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR viazaný len zákonom a nie aj súdnym rozhodnutím vyššieho súdu (judikátom). Tým sa súdy (vari to chceme?) prirodzene vzďaľujú od klasického európskeho právneho prostredia, ktoré vytvárajú národné súdy či Európsky súdny dvor a Európsky súd pre ľudské práva. Nehovoriac už o tom, že takáto „právna kultúra“ nemá nič spoločné s právnym štátom, ktorého jedným zo základných znakov a predpokladov je právna istota. Jej podstata v najvšeobecnejšom vyjadrení spočíva v tom, že každý sa môže spoliehať na to, že mu štát poskytne efektívnu ochranu v jeho právach, že mu štátna moc dopomôže k realizácii jeho subjektívneho práva, ak mu bude v tom niekto neprávom brániť a zároveň musí počítať s tým, že ho štát postihne zákonom predvídanou (teda aj v súdnej praxi ustálenou) sankciou za to, že porušil

právny predpis

a naostatok spoliehať sa na to, že ho nepostihne sankciou, ak právny predpis neporušil. Znalosťou quid iuris je nielen znalosť právneho predpisu, ale i znalosť (predvídavosť) rozhodnutia podľa práva a istota, že právoplatné rozhodnutie nebude zmenené; právna prax na Slovensku je, žiaľ, však v mnohých prípadoch iná (pozri zrušenie amnestií, mnohých privatizačných rozhodnutí a pod.).

Hoci vynutiteľnosť práva je od nepamäti jeho základným predpokladom, bez ktorého nemožno o práve ani hovoriť, stáva sa dennodenne predmetom rozhovorov nielen nezasvätených, ale i samotných právnikov z rôznych oblastí práva či právnej praxe. Tvrdím, že celkový stav nášho práva (ale len písaného) nie je taký tragický, ako sa nám často javí, ale ťažkosti s jeho uplatniteľnosťou v reálnom čase sú alarmujúcim signálom, ktorý nemožno brať na ľahkú váhu. Zdá sa, že transformácia slovenského právneho poriadku sa nám po roku 1993 príliš nedarila, ale roky po rok 1998 sú rokmi stagnácie predovšetkým v tom, že

prestali hľadať

a presne pomenúvať východiská a riešenia z tejto situácie, ba dokonca sme po spomínanom roku pod „ochranou“ médií evidovali mnohé prípady, keď nielen súkromné osoby, ale i obce, mestá či dokonca štátne orgány si svojpomocne zabezpečovali tzv. právnu ochranu, keď bez rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (súdu) najskôr určili čo je a čo nie je právo, a potom ho presadzovali či presadili cez rôzne bezpečnostné služby (súkromné i štátne). V roku 1999 bol hrubo zmedializovaný a zmanipulovaný prípad, keď minister spravodlivosti bez súdneho rozhodnutia protiprávne vypratal z chráneného náujmu občana (sudcu a podpredsedu NS) či svojvoľné uspokojovanie údajných nárokov a pod. Pokiaľ vynutiteľnosť práva nebude presadzovaná len na základe transparentnosti súdnych rozhodnutí (ktoré vždy musia vychádzať z určitých úvah či zásad, ktoré sú preskúmateľné súdom vyššieho stupňa) a riadne fungujúcich príslušných inštitúcií, nikdy sa na našom území nenaplní idea právneho štátu.

Negatívnu úlohu zohráva aj politizácia našej právnej kultúry, ktorej nie je ušetrená žiadna z právnych či právnických inštitúcií. Táto kampaň je pozoruhodná nielen vzhľadom na jej šírku, ale najmä vzhľadom na jej hrubosť a lživosť sa zo sudcu - obete štátnym orgánom vedenej nedovolenej svojpomoci urobil „drevorubač“, podsunuté tzv. falšovanie fotokópie kolaudačnej listiny, bezdôvodné nálepkovanie morálnou a odbornou nespôsobilosťou predsedu Najvyššieho súdu SR a pod. s jediným cieľom, narušiť dôveru a autoritu celej súdnej moci, a to niekedy aj za asistencie iných štátnych orgánov či úradníkov. Takýto postup je v hrubom rozpore s čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení neskorších protokolov, ale najmä so zdravým rozumom; veď ako potom chcieť žiadať od takého súdu, aby konal zákonne, spravodlivo, morálne atď. Čo je však najhoršie, táto

politizácia inštitúcií

zasiahla aj sudcovský zbor, z ktorého mnohí odhodili politickú a kultúrnu neutralitu (zdržanlivosť) a stávajú sa spoľahlivými spojencami tej-ktorej služby štátneho aparátu, ktorý im dal nejakú funkciu (napríklad minister spravodlivosti ich vymenoval do funkcie predsedu súdu, či ich zobral na študijný pobyt alebo stáž a pod., či dokonca sa otvorene podieľajú na programoch vlády prípadne politických strán (pozri ankety o korupcii). Preto považujem za jeden z kľúčových problémov súdnej reformy, nielen z teoretického hľadiska deľby moci v štáte, ale predovšetkým z pragmatického a praktického hľadiska, zmeniť doterajší vplyv politickej moci (exekutívy) na moc súdnu. Z takmer stále (aj napriek novele Ústavy SR) absolútnej závislosti (začína sa cez výber tzv. justičných čakateľov, cez ich výchovu a vzdelávanie až po vymenovanie do súdnych funkcií, predsedov a podpredsedov okresných a krajských súdov a ich ekonomickej závislosti) treba urobiť z ministerstva spravodlivosti vo vzťahu k súdom len „servisný“ orgán pre chod súdov. Celú zodpovednosť za chod súdnictva treba

dať na plecia

samotných sudcov vo všeobecnosti a predsedov a podpredsedov súdov osobitne. Tomuto však vôbec nekorešponduje súčasná legislatívna príprava nových zákonov, presadzujúca namiesto demokratizácie justície zavádzanie samosprávy do súdnictva. Vari je to len nepochopenie či nepresnosť predkladateľov, ale do štátnej moci samospráva vôbec nepatrí. Navrhovaná úprava chce, aby o prijímaní rozvrhu práce nerozhodoval po konzultácii so sudcovským kolektívom predseda súdu, hoci ide o jeho základný a jediný inštrument riadenia súdu, za fungovanie ktorého aj osobne zodpovedá, ale kolektív sudcov, ten by bol bez zodpovednosti. Predpokladá sa i zavedenie ďalších populistických (akože pre sudcov dobré) opatrení, ktoré však podľa mňa dostanú súčasnú justíciu ešte do väčšieho úpadku, než je teraz.

V tejto súvislosti je priam zarážajúce, že najnovší legislatívny materiál ministerstva financií pod názvom Návrh zámeru na zníženie rozpočtových kapitol s prihliadnutím na štandardný počet členských európskych krajín likviduje ekonomickú nezávislosť Najvyššieho súdu SR a predpokladá jeho ekonomickú závislosť od politickej moci reprezentovanej ministerstvom spravodlivosti. Táto iniciatíva ministerstva financií je prekvapujúco v konfrontácii s kritériami členských štátov Európskej únie, ktoré jednoznačne požadujú okrem ekonomickej nezávislosti Najvyššieho súdu aj ekonomickú nezávislosť ostatných súdov všeobecného súdnictva.

Nevyhnutným krokom vo veciach občianskoprávnych (obchodných) je už konečne preniesť vecnú príslušnosť na okresné súdy, ktoré, prirodzene, budú klásť dôraz na skutkové okolnosti prípadu, potom krajské súdy ako súdy druhej inštancie budú vyvažovať skutkovo-právne okolnosti prípadu a nakoniec Najvyšší súd bude výlučne súdnou inštanciou pre

dôležité právne

hodnotenie prípadu. Tým sa odstráni súčasný neúnosný a bezprecedentný stav, že Najvyšší súd SR je súdom najväčším nielen z hľadiska početnosti sudcov, ale i agendy, ktorú vykonáva, od prvostupňovej cez druhostupňovú a dovolaciu či sťažnostnú až po osobitnú v prípade volieb. Rozhoduje aj vo veciach, v ktorých na okresných súdoch konajú a rozhodujú zamestnanci bez právnického vzdelania či justiční čakatelia, napríklad o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku či o príslušnosti súdov, delegácii a pod., a tak Najvyšší súd SR začne konečne dôsledne plniť funkciu zjednocovateľa judikatúry a usmerňovania súdnej praxe pri rozhodovaní o zásadných veciach nižšími súdmi.

Jednoznačne treba odmietnuť všetky tzv. úradné mimoriadne opravné prostriedky (teda sťažnosť pre porušenie zákona i mimoriadne dovolanie), ktoré sú v rozpore so zásadou rovnosti strán i s koncepciou právneho štátu; napríklad sťažnosť pre porušenie zákona (v civilnom i trestnom procese) bola do nášho právneho poriadku zavedená zákonom č. 149/1969 Zb. s účinnosťou od 1. 1. 1970 (teda na začiatku normalizačného obdobia, a ako ho len využíva terajší minister spravodlivosti) slovami „podstatná zmena v smere posilnenia vplyvu štátnej správy na výkon súdnictva “, teda hlavne v prípadoch s politickým pozadím.

V ďalšom kroku je nevyhnutné zvážiť návrat k trojstupňovej súdnej sústave s tým, že v treťom stupni by sa rozhodovalo iba v závažných a právne významných veciach súdov prvého a druhého stupňa, pri vytváraní a zjednocovaní judikatúry a nie aj v bagateľných veciach, ako je to dnes. Za súčasnej právnej úpravy je bežné, že Najvyšší súd SR rozhoduje v dovolacom konaní aj vo veciach, ktorých predmet je ocenený iba na niekoľko pár korún (od 1 haliera po 1000 Sk),

čo je taký luxus,

ktorý si nemôžu dovoliť ani bohatšie krajiny, ako sme my. V tomto smere sme viackrát upozornili ministra spravodlivosti, aby vypracoval novelu Občianskeho súdneho poriadku, v rámci ktorej z dovolacieho konania budú vylúčené tzv. bagateľné veci, napríklad v civilných s predmetom konania do 20 000 Sk, v obchodných veciach do 50 000 Sk a pod., ale zrejme bezvýsledne, lebo s takýmto racionálnym zámerom nepočíta ani novela predložená do parlamentu. Na druhej strane ministerstvo zavádza projekt, ktorý sa vôbec nehodí do nášho právneho prostredia. Ide o tzv. súdny manažment (podľa vzoru Švajčiarska, kde sudcovia sú zvolení na 4-ročné obdobie, pred súdmi vystupujú obligatórne advokáti), ktorý vôbec nerobí Okresný súd v Banskej Bystrici nezávislejším a nestrannejším, než bol predtým, ale ani výkonnejším, než sú porovnateľné súdy kdekoľvek na Slovensku, no určite drahším. Znova ide len o politickú proklamáciu programu súčasného vedenia ministerstva spravodlivosti, ale za nie malé finančné prostriedky nášho daňového poplatníka, ktoré sa pri znalosti veci dali využiť oveľa efektívnejším spôsobom.

V trestnom procese je potrebné výrazne obmedziť prípravné konanie v prospech kontradiktórneho procesu pred súdom, čím sa podstatne

skráti a zlacnie

celé trestné konanie a zároveň sa uvoľní veľká skupina policajtov na plnenie iných dôležitejších úloh. Ústavou aj zákonom deklarovaná nezávislosť vyšetrujúcich orgánov (orgánov prípravného konania), ale najmä zákonom uložená povinnosť prokurátora stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel, má v praxi trhliny. Tie vyvierajú predovšetkým z faktu, že generálny prokurátor, ktorý stojí na čele tohto monokratického orgánu, je nominantom politickej strany; ale aj z toho, že platný a účinný Trestný poriadok svojou konštrukciou príslušných ustanovení pripúšťa možnosť manévrovania s predprípravným konaním a začatím trestného stíhania. Tento problém je riešiteľný napríklad legalizovaním tzv. súkromných žalôb v trestnom konaní, prípadne kombináciou súkromnej obžaloby s aktivitou prokurátora. Správne súdy, ktoré sú začlenené do existujúcej trojčlánkovej súdnej sústavy, musia v prvej etape dostať plnú jurisdikciu, potom zakotviť právo občana na podanie žaloby pre nečinnosť správnych orgánov (Najvyšší súd aj v tomto smere urobil kroky, aby sa to premietlo do novely Ústavy SR) a nakoniec zaviesť dvojinštančnosť správneho konania. Naostatok treba povedať, že už raz sa musí skončiť nekonečná novelizácia noviel novelizovaných noviel a po naznačených a nevyhnutných zásahov do doterajších kódexov by už

mal prísť čas

ich úplnej rekodifikácie s procesom aproximácie celého nášho právneho poriadku smerom k právu Európskej únie. Pevne verím, že úsilie celej právnickej obce nám pomôže k zásadnému obratu v odpovedi na otázku vymožiteľnosti práva, než ju dnes máme.