Fenomén spoločnej meny

História budovania Európskej hospodárskej a menovej únie

Spoločná európska mena, ktorá v priebehu necelých štyroch mesiacov reálne vstúpi do obehu, má za sebou bohatú históriu. Prvotným impulzom, ktorý prinútil európske štáty zamýšľať sa nad potrebou menovej spolupráce, bola podpora hospodárskej integrácie a zvýšenia zamestnanosti v jednotlivých štátoch na podklade stability menových kurzov. Nemalý dôraz sa kládol aj na posilnenie hospodárstva jednotlivých krajín. Menová spolupráca existovala medzi európskymi štátmi už v šesťdesiatych rokoch, ale jeho forma vzhľadom na pretrvávajúcu nestabilitu menových kurzov bola pre hospodárske zjednotenie starého kontinentu nevhodná. V roku 1978 predložil nemecký kancelár H. Schmidt a francúzsky prezident G. d'Estaing návrh na zriadenie nového menového systému postaveného na spoločnej mene. Svoju existenciu začal Európsky menový systém (EMS) v roku 1979, keď sa jeho členmi stalo deväť štátov Európskeho spoločenstva (ES), ku ktorým sa neskôr pripojilo Grécko. S integráciou Španielska a Portugalska do ES došlo súčasne aj k ich začleneniu do tohto menového systému. Jeho fungovanie bolo postavené na európskej menovej jednotke ECU, ktorej hodnota bola určená košom mien členských štátov. Podiel jednotlivých národných mien v tomto koši bol stanovený na základe hospodárskej vyspelosti štátu, ktorá sa monitorovala nielen v oblasti rozvojového potenciálu krajiny, ale dôležitým determinantom bol aj jej podiel na zahraničnom obchode medzi členskými štátmi. Stabilita výmenných kurzov národných mien bola určujúcou podmienkou realizácie menovej únie v plnom rozsahu. V tomto kontexte sa realizoval systém menových kurzov, ktorý bol postavený na tzv. intervenčnom mechanizme. Na jeho základe museli centrálne banky členských štátov pozorne monitorovať vývoj kurzu národnej meny oproti ostatným členským menám, ako aj oproti ECU. V prípade, ak došlo k vybočeniu kurzu členskej meny mimo povoleného intervalu, museli centrálne banky intervenovať na devízových trhoch.

Dôležitým míľnikom v histórii európskeho menového systému bola konferencia ES v Maastrichte, ktorá významne prispela k budúcemu formovaniu hospodársky zjednotenej Európy. Okrem iného boli na tejto konferencii stanovené aj tzv. maastrichtské kritériá, ktorých splnenie bolo určujúcou podmienkou začlenenia krajiny do menovej únie. Okrem cenovej stability a z toho vyplývajúcich úrokových mier tu vystupovali aj kritériá dlhodobej stability menového kurzu. Nemenej dôležitou bola aj fiskálna oblasť. Stanovili horné limity na deficit verejných financií, ako aj na štátny dlh k HDP. Ich splnenie bolo pre väčšinu členských štátov takmer neuskutočniteľné, keď najväčším problémom bol vysoký podiel dlhu na HDP. Jediným štátom, ktorý stabilne plnil tieto prísne kritériá, bolo Luxembursko. Deficitné rozpočty a narastajúci štátny dlh boli pre väčšinu členských štátov problémom, ktorý sa prejavil v neschopnosti dosiahnutia týchto limitov. Na účely ich splnenia pristúpili niektoré štáty k neštandardným opatreniam, akým bolo napríklad preceňovanie zlatých rezerv v Nemecku a následný odvod týchto prostriedkov v prospech štátu.

Existencia eura ako spoločnej európskej meny sa datuje od roku 1999. Na začiatku januára začalo platiť bezhotovostné euro, pričom výmenný kurz národných mien členov Európskej hospodárskej a menovej únie (EMÚ) bol fixovaný bez možnosti následných úprav. Dvojročná perióda bezhotovostného eura bola potrebná na uskutočnenie zmeny denominácie štátneho dlhu, cien akcií a bezhotovostných platieb na túto menu. Od januára 2002 tak začína platiť aj euro vo forme mincí a bankoviek, čím sa zavŕši budovanie menovej únie v Európe.

Marcel Tirpák