SDĽ v raji koalície

Plusy a mínusy vládnutia (I)

Podľa prieskumu Ústavu verejnej mienky spred niekoľkých dní mala SDĽ 3,6 % volebných preferencií. Ako ich vníma bývalý a možno budúci líder tejto strany? Prejde SDĽ do ilegality, či čaká na vznik novej ľavice, trebárs na silnejšieho partnera z ľavého spektra, to boli moje otázočky na Petra Weissa, ktorý na výročný deň Povstania prišiel na pravé poludnie do redakcie Hd.

P. Weiss: Nie je to radostný pocit. Nejde iba o tie desaťtisíce ľudí, ktorí sa usilovali o modernú ľavicu a obetovali tomu kopu času a energie. Ide aj o to, či na Slovensku bude normálna vyvážená politická scéna. Ide aj o to, či Slovensko, ktoré má integračné ambície, bude mať v parlamente zastúpenú stranu, ktorá má kontakty na socialistov v Európe. Či sa to niekomu páči alebo nie, tak vo väčšine vlád členských krajín EÚ sú socialisti, resp. sociálni demokrati.

Hd: Mali by vás mátať volebné výsledky z 1994. roku po takpovediac dočasnej vláde na jeden polrok...

P. Weiss: Ani v roku 1998 nebola možná iná vláda ako táto. A tým, ktorí hovoria, že preto je SDĽ na tom zle, že je vo vláde s pravicovými a s pravicovo-stredovými stranami, musím odkázať jednu otázku: Bola by na tom jednoduchšie, keby išla s populistickým a pravicovým HZDS, prípadne so SNS? Bol by v takej koalícii väčší priestor na racionálne dohody, na racionálnu hospodársku politiku? Samozrejme, SDĽ zaplatila daň za to, že bolo treba v záujme záchrany verejných financií, stabilizácie ekonomiky prijať nepopulárne opatrenia. Zaplatila daň aj za to, že tvorí menšinovú stranu vo vládnej koalícii z hľadiska svojej programovej orientácie, pretože dominujú pravicovo-stredové strany. Netreba zabúdať, že aj SMK je strana, ktorá je pravicová a SOP sa začala vyhraňovať ľavicovo až v posledných mesiacoch. SDĽ, samozrejme, doplatila aj na to, čo ma mrzí najviac, že vo vláde, vo vládnej koalícii, ktorá prevzala takú obrovskú zodpovednosť za osud krajiny, nezavládla racionálna komunikácia. Nečudujem sa občanom, že ich znervózňuje, keď vládnuce politické strany miesto toho, aby hľadali za rokovacím stolom pragmatické dohody v intenciách programového vyhlásenia vlády, sa pokúšajú čoraz viac profilovať útokmi na svojich koaličných partnerov. Keďže SDĽ je jediná ľavicová strana vo vláde, tak obyčajne sa hrá proti nej presilovka.

Hd: Čiže, cítite sa spoluzodpovední za tú „tichú krízu“, ktorá jestvuje dnes, a to aj v súvislosti s vyhrážaním sa SMK, že vystúpi z vlády?

P. Weiss: To je nezmyselné. Je to inak. To nie je tak, že SMK sa stala obeťou zlovôle koaličných partnerov alebo SDĽ. Kríza pri príprave reformy verejnej správy je dôsledkom zlého manažmentu jednej z kľúčových reforiem. Podľa môjho názoru bolo zásadnou strategickou chybou, že reformu nemanažovalo ministerstvo vnútra, čo by bolo normálne. A napokon, vláda sa k tomu na poslednú chvíľu vrátila. Rovnako bolo chybou, a teraz nie preto, že ja mám iný názor, ale z hľadiska možnosti na hľadanie kompromisov a racionálneho konsenzu, že reformu dostali na starosť dvaja ľudia z jednej malej strany. Viktor Nižňanský aj Ivan Mikloš boli v tom čase v Demokratickej strane. Bolo by bývalo racionálne, aby popri SDKÚ bol za reformu spoluzodpovedný niekto aj za SDĽ. Podpredseda vlády Ľubomír Fogaš, ktorému to patrilo, lebo gro práce aj tak na tej reforme tvorí príprava legislatívy, nebol akceptovaný. No a dvaja ľudia s úzko vyhraneným názorom stavili na stratégiu, že tento názor aj pomocou médií a nátlakových skupín za každú cenu nanútia ostatným partnerom pod pláštikom argumentu, že len ich predstava je tá jediná správna. To najväčšie zlyhanie vidím v tom, že tí, ktorí mali hľadať konsenzus, predovšetkým podpredseda vlády Mikloš, neboli schopní dosiahnuť zhodu medzi koaličnými partnermi. Nedošlo k tomu, aby sa hneď na samom začiatku definovali základné politické rozpory, čo sa týka reformy verejnej správy. Aj preto prišla na poslednú chvíľu požiadavka SMK na vytvorenie komárňanskej župy. A ak SMK hovorí o chybách tých druhých, tak toto bola jej zásadná strategická komunikačná chyba. Urobili hrubú komunikačnú chybu, postavili komárňanskú župu na etnickom princípe, na princípe väčšiny obyvateľstva maďarskej národnosti namiesto na ekonomických a sociálnych argumentoch. Vychádzali zo svojej hodnotovej orientácie, ktorú pokladajú za nespornú a mysleli si, že ostatná spoločnosť musí túto ich hodnotovú orientáciu akceptovať. No a, samozrejme, keď sa to takto urobí - komárňanská župa na etnickom princípe, tak každý druhý Slovák za tým vidí autonómiu. To je podiel SMK na tejto kríze.

Hd: Príliš dlho trvalo, kým sa vytvorila súčasná koaličná vláda. Tak dlho, že pozorovatelia mohli hovoriť o súlade medzi jej subjektmi. A ukázalo sa, že išlo skôr o pokrytie nesúladu niekoľkými vrstvami térového papiera. Ibaže, aj ten nevydrží toľké vplyvy a výkyvy politickej klímy medzi partnermi...

P. Weiss: Tá polročná vláda bola oveľa pokojnejšia, oveľa konsenzuálnejšia, a treba povedať, že bola celkovo, to je môj osobný názor, aj kvalitnejšia a vyváženejšia z hľadiska odbornosti. Možno bola až príliš nudná a volebný výsledok v roku 1994 nebol ani tak daňou za vládnutie, ktoré bolo úspešné a racionálne. Najskôr to bol dôsledok marcových udalostí v roku 1994. A ďalších faktorov, ktoré tu nechcem rozoberať. Široké koaličné vlády nie sú špecialitou Slovenska, takéto vlády sme videli v Rumunsku, teraz sú v Srbsku, Chorvátsku, a napokon široká koalícia vládla aj v Poľsku. Teda bolo treba rátať s tým, že v širokej koalícii sú prirodzené názorové rozpory. Bolo to treba brať ako fakt, na ktorý sa netreba urážať. Tou zjednocujúcou platformou malo byť programové vyhlásenie vlády. Hneď na začiatku kresťanskí demokrati v SDK porušili dohodu v programovom vyhlásení vlády tým, že nastolili formou uznesenia dodatočné požiadavky týkajúce sa cirkevnej politiky, školskej politiky atď., ktoré neboli predmetom konsenzu. Presadzovanie požiadaviek nad rámec programového vyhlásenia vlády sa stalo súčasťou taktiky našich partnerov vo vláde.

Hd: To ste museli tušiť, ba cítiť na svojej koži po prvých mesiacoch spoločnej vlády?

P. Weiss: Áno, sú to pravicové, niektoré pravo-stredové strany, ale veľmi často skĺzavali do populizmu, predovšetkým Demokratická strana do reformátorského radikalizmu. Pasovali sa za jediných správnych reformátorov, hoci spoločnosť ich takýmto spôsobom nevnímala ani nevníma a vytvárali sa zbytočné ohniská konfliktov. Bol som si vedomý prirodzených zložitostí takejto širokej koalície, ktoré sa dajú zvládnuť iba dobrou komunikáciou, preto som navrhoval zdanlivo také maličké opatrenie, ale podľa mňa mohlo byť veľmi účinné, aby sa povinne každý štvrťrok celá vládna koalícia, všetci poslanci aj členovia vlády stretli na jeden a pol dňa v Papierničke a komunikovali. Aby rokovali o sporných otázkach.

Hd: To bola ilúzia?

P. Weiss: Vždy bolo niečo dôležitejšie ako vytváranie atmosféry súdržnosti a ťahania za jeden povraz v tejto vládnej koalícii.

Hd: Buďte konkrétny...

P. Weiss: Napríklad k takémuto stretnutiu došlo krátko po vytvorení vlády niekedy v decembri 1998. A potom sa konalo až došlo k prvej veľkej hlbokej kríze, keď predseda parlamentu hlasoval za návrh HZDS vysloviť nedôveru predsedovi vlády. Až potom sa vecne začalo diskutovať o tom, ako je to s plnením programového vyhlásenia, kde sú problémy. Teda: nezvládnutá komunikácia medzi stranami, stratégia hrania presilovky proti SDĽ. Viem, že pre pravicu je prirodzené diferencovať sa od ľavice, ale v širokej koalícii to jednoducho nejde. Tá je o tom, že sa musia hľadať kompromisy, pri ktorých nikto nestratí tvár. Toho sme boli teraz svedkami naposledy v súvislosti s reformou verejnej správy – dvakrát, pri reforme verejnej správy, pretože tam išiel do parlamentu vládny návrh zákona bez hlasov SDĽ a SOP, ale do verejnosti sa kričalo, že to je vládny návrh. To znamená, riešilo sa to silovo hlasovaním vo vláde. Navyše SMK v parlamente nepodporila do druhého čítania vládny návrh 12 VÚC. Ale vo verejnosti sa vytvárala atmosféra, akí zlí sú tí v SDĽ a v SOP. No a druhý moment sa týka daní, to je skutočne záležitosť, ktorá sa v každej spoločnosti musí veľmi seriózne prediskutovať. Veď vicepremiér Mikloš povedal celkom jednoznačne, že ide o zmenu charakteru štátu, treba povedať, že ide o štát, v ktorom sú obrovské medziregionálne rozdiely, kde je 20-percentná nezamestnanosť a v niektorých mikroregiónoch oveľa vyššia, kde sú obrovské a veľmi často nezaslúžené sociálne rozdiely, kde nikto nemôže hovoriť, že je tu rovnosť príležitostí, a ísť na taký charakter štátu, že hneď teraz každý si bude všetko platiť sám a štát prestane plniť svoje funkcie vyrovnávania a solidarity...

Hd: Vaša strana nehovorí zrozumiteľne a jasne. Zatiaľ.

P. Weiss: Ministerka financií sa dozvedela po porade pravicových strán to, čo vicepremiér Mikloš chce navrhnúť vo vláde dvadsať minút pred jej zasadnutím. A on to považoval za korektné politické rozhovory. To je jednoducho výsmech, ak sa takéto zásadné politické rozhodnutia riešia silou. Ak už, tak silou hlasov sa môžu riešiť nejaké drobné veci. Nevyhnutne z toho vznikne konflikt, a takýmto konfliktom sa potom vláda, a to je o manažovaní vlády, mohla vyhnúť iba vtedy, ak naozaj bude trpezlivé rokovanie. Lebo napokon takéto konflikty sa aj tak musia vyriešiť rokovaním.

Hd: Keď si zoberiete dnes obsadenie postov vo vláde, nezodpovedá výsledku volieb. Ten už je ako neželaná minulosť.

P. Weiss: Treba to nazvať anomáliou. To sa dalo riešiť iba za cenu vládnej krízy a možno až zostavením novej vlády. Na takéto riešenie nebola politická vôľa, pretože bolo možné iba s pomocou opozície, čo by bolo možno spôsobilo úplný rozklad vládnej koalície.

Hd: Dobre, keď vy otvoríte koaličnú zmluvu, to ešte nemusí znamenať rozpad koalície, ale akceptovanie politickej reality.

P. Weiss: Situáciu vnímam tak, že lídri politických strán sa rozhodli, že rok pred riadnymi voľbami by to bolo otvorenie Pandorinej skrinky.

Hd: Dobre, máte tu SMK, ktorá vás do tej krízy aj tak ženie.

P. Weiss: SMK dostala šancu ukázať, že sa vie zasadzovať nielen o svoju agendu, agendu menšinovej a regionálnej strany, ktorá je prirodzená a legitímna, ale že vie zobrať zodpovednosť aj za všetkých 5,3 milióna občanov SR. A ak ona v mene nespokojnosti s jednou časťou svojej optimálnej agendy je jednoducho ochotná hodiť cez palubu tú trojročnú ťažkú, ale zároveň zaujímavú a užitočnú skúsenosť spoluvládnutia so slovenskými demokratickými stranami, tak potom celkom prirodzene môže vzniknúť reakcia, že naozaj ide iba o stranu, ktorá vidí výlučne svoje etnické záujmy a nie je ochotná zobrať zodpovednosť za celé Slovensko.

Hd: Už ste boli aj v horšej situácii povedzme pred desaťročím, či v tom 1994. roku, a potom tie štyri roky v opozícii. Dnešný stav volebných preferencií naznačuje, že by ste mohli prežiť ďalšie čierne dni. Predsa len, keď vnímate vládny program, ak si ho zoberiete, vy si vážne myslíte, že je možné naplniť vládny program tak, aby presvedčil aspoň koaličných voličov z roku 1998?

P. Weiss: Určite, a použijem pri hodnotení situácie terminológiu krasokorčuliarskych rozhodcov. Technicky je to veľmi slušný výkon tejto vlády. Je však oveľa vyšší ako umelecký dojem. Umelecký dojem pokazilo ustavičné hašterenie sa medzi koaličnými partnermi na televíznych obrazovkách, v priamych televíznych prenosoch, zlá komunikácia s občanmi, zbytočné škandály, napríklad ten okolo bytov v SPP. To sa

jednoducho nemalo stať, resp. keď sa objavili prvé náznaky, tak malo nasledovať veľmi razantné riešenie zo strany premiéra a SDKÚ. Nie všetko sa podarilo urobiť aj v dôsledku nedohody medzi koaličnými stranami. Vláda nedokázala možno ani v podnikateľských kruhoch, ktorých sa to najviac týka, predať v úvodzovkách tie najväčšie úspechy, ktoré dosiahla nielen v stabilizácii ekonomiky, ale aj v okruhu verejných financií, v bankovom sektore. Je tu veľa korupčných škandálov alebo všelijakých podozrení, ktoré potom ostanú visieť vo vzduchu a nedotiahnu sa do konca, a nie je jasné, či tieto škandály sú výsledkom boja medzi dvoma záujmovými skupinami, ktoré odstreľujú politických nositeľov týchto záujmov, alebo či ide o reálne zneužitie postavenia. Na druhej strane nikto nepísal o tom, že sa sprivatizovali banky za 56 mld. Sk a nebolo jedno jediné najmenšie podozrenie, že by proces bol nekorektný. OECD vysoko ocenila transparentnosť procesu predaja bánk v SR. Počul som, že Brigitu Schmögnerovú niektorí prezývajú Johanka z Arku, pretože jednoducho nie je možné žiadnou cestou ju prinútiť k tomu, aby porušila princípy transparentnosti. Samozrejme, to nie je taká senzácia, ako keď niekto princípy transparentnosti poruší, teda píše sa viac o tých vybočeniach, ako o tom, čo niekto presadzuje ako normu. K nezamestnanosti by som chcel povedať jednu zásadnú myšlienku. Po prvé, treba sebakriticky priznať, keď hovorím o SDĽ, že sme nedocenili rozsah a hĺbku štruktúrnej krízy, ku ktorej na Slovensku došlo po páde RVHP, po rozpade Sovietskeho zväzu, keď padli nielen fabriky ťažkého zbrojárskeho priemyslu, ale aj jednoducho veľká časť ľahkého priemyslu nebola schopná sa adaptovať na nároky v EÚ. Podcenili sme dôsledky toho, že mnoho podnikov sa dostalo do rúk neschopným vlastníkom, ktorí istý čas aj za cenu zlých úverov udržiavali umelú zamestnanosť, a potom to jednoducho krachlo. Vzbudzovali sme nereálne očakávanie, že je možné nezamestnanosť dostať na tých desať percent za štyri roky. To si treba podľa mňa otvorene priznať. Po druhé, keby sa bol v roku 1999 presadil vo vláde ten názor, s ktorým prišla ministerka Schmögnerová, že akútnu finančnú nerovnováhu treba rýchlo riešiť dovoznou prirážkou, vynegociovať to vo WTO a len ako isté dodatočné opatrenie hýbať aj s daňou z pridanej hodnoty, tak by nedošlo k dramatickému poklesu kúpyschopnosti obyvateľstva, a tým i k poklesu zamestnanosti. Mnohí politici počas tých 11 rokov zlyhali, lebo opakovane vzbudzovali nereálne očakávania, nereálne nádeje u občanov namiesto otvorenej reči o ťažkostiach, zložitosti a o dlhom trvaní transformácie. Z hľadiska občana je tu však jeden ďalší dôležitý moment. Občan má oprávnený pocit, že on zaplatil, on na svojom chrbte niesol tie náklady transformácie. A vidí, že pre nemohúcnosť celého justičného okruhu nikto z tých, a je to verejné tajomstvo, ktorí sa úžasným spôsobom obohatili na základe využitia, ak nechcem povedať slovo zneužitia politickej moci a cieľavedome pripravenej deravej legislatívy, neboli potrestaní. A z toho vyplýva veľký pocit nespravodlivosti a možno znechutenia a pripisuje sa to nedostatku vôle politikov, čo nie je celkom pravda, ale nemožno sa tomuto pocitu čudovať.

Hd: Ste jeden z proklamovaných kandidátov na funkciu predsedu SDĽ.

P. Weiss: Áno, ohlásil som kandidatúru. Teraz sa konajú členské schôdze, je potrebné poznať názor zdola, ale podstatnejšie sú dve veci, okrem personálnej zostavy, ktorá bude schopná obnoviť dôveryhodnosť, je potrebné dať občanom garanciu, že členstvo strany SDĽ v Socialistickej internacionále nie je len nejaké klišé, ale charakter strany bude tomu zodpovedať. Aby SDĽ bola moderná reformná strana socialistického, resp. sociálno-demokratického typu, ktorá sa nebude tváriť, že tu nie je transformačné obdobie, a že netreba robiť veľmi závažné aj bolestivé rozhodnutia, nebude podliehať populistickým riešeniam.

Peter Kasalovský, 30. augusta 2001

(Pokračovanie o týždeň)