ENERGETICKÁ (NE)ÚČINNOSŤ

Štatistiky potvrdzujú, že celková energetická náročnosť SR pri prepočte na paritu kúpnej sily je 2,23-krát vyššia oproti priemeru krajín EÚ. Z iných metodík výpočtov, ktorými argumentujú najmä mimovládne organizácie, vyplýva, že spotreba primárnych energetických zdrojov na vytvorený HDP je v SR až 6-krát vyššia než v krajinách EÚ. Pritom absolútna spotreba, či už primárnych energetických zdrojov alebo elektrickej energie na jedného obyvateľa, je na Slovensku oproti krajinám EÚ nižšia. Spoločným menovateľom uvedených čísel v náš neprospech je hospodárstvo orientované na spracovanie surovín a priemysel základných materiálov, čo má korene v minulosti. Pritom SR až 90,1 % primárnych energetických zdrojov dováža, čo má, samozrejme, negatívny dosah na vývoj zahraničnej obchodnej bilancie. Vzhľadom na uvedené fakty predstavitelia ministerstva hospodárstva prakticky od volieb sľubovali, že chystajú systémové opatrenia. Tým najvýznamnejším malo byť prijatie zákona o energetickej efektívnosti. Pôvodne sa v ňom uvažovalo, okrem iného, aj o dani zo spotrebovanej energie, o vytvorení tzv. racionalizačného fondu (prostriedky z neho mali podporiť projekty úspor), o podpore alternatívnych zdrojov energie. Dokonca až do takej miery, že dodávateľ a spotrebiteľ pri zabezpečení zvyšovania účinnosti využitia energie

budú povinní

uprednostňovať či už biomasu alebo energiu veternú, solárnu atď. A to vtedy, ak sa z technického, ekonomického a lokálneho hľadiska preukáže ich výhodnosť. Podstatné tiež je, že si jeho tvorcovia uvedomovali nepriaznivé vplyvy energetiky na životné prostredie a dnes už bytostnú nevyhnutnosť zmeniť daný stav. Novinkou, po ktorej dlho volajú odborníci, malo byť zavedenie energetického štítkovania elektrospotrebičov či povinná certifikácia budov z hľadiska energetickej efektívnosti. Žiaľ, už vlani na jar po pripomienkovacom konaní zostal zákon okyptený zo všetkých strán. Najmä pre výhrady rezortu financií. A tak zostala vo vzduchu nielen myšlienka racionalizačného fondu, ale aj dane zo spotrebovanej energie. Hoci je to už dlhé roky samozrejmosťou vo viacerých vyspelých krajinách sveta. Najnovšie informácie, ktoré nám na ministerstve hospodárstva potvrdili, však hovoria, že zákon sa odložil „bokom“ minimálne do konca tohto volebného obdobia s argumentom: vraj ho netreba, lebo postupná liberalizácia cien donúti šetriť podniky aj občanov. V rámci nariadenia vlády sa dorieši len energetické štítkovanie výrobkov. No časť energetikov

už dnes varuje,

že bez výraznejšej podpory a stimulov sa obnoviteľné zdroje tak skoro viditeľne v praxi neprejavia. Svedčí o tom aj výška prostriedkov zo štátneho rozpočtu, ktorá je v posledných rokoch skôr symbolická, ak nechceme použiť výraz smiešna. Na margo uvedeného treba kompetentným azda pripomenúť, že schválená energetická politika zahŕňa krátkodobý cieľ, dosiahnuť podiel energie z obnoviteľných zdrojov vo výške 4 % už v roku 2005. V dlhodobých cieľoch spomínaný strategický dokument poukazuje na nevyhnutnosť dosiahnuť využitie obnoviteľných zdrojov na porovnateľnej úrovni s krajinami EÚ. No doterajšia podpora zo strany štátu a stopnutie návrhu zákona nevytvárajú predpoklad, že uvedené zámery sa v tejto oblasti naplnia. Keďže podpora projektov

úspor energie

a najmä širšie využívanie obnoviteľných zdrojov energie môžu prispieť aj k vytváraniu nových pracovných miest, je namieste tiež otázka, prečo sa práve za prijatie zákona viditeľne neangažujú mimovládne organizácie. Určite by ich tlak mohol priniesť viac ovocia ako iné aktivity, pri ktorých nechcú počúvať argumenty z druhej strany.

Zdena Rabayová