Kam speje Blízky východ?

Pichľavá latentná konfrontácia minulosti so súčasnosťou

Pesimisti tvrdia, že Blízkemu východu už nič nepomôže. Je tam podľa nich peklo, horúce aj pre tých zahraničných mierových maratóncov, ktorí si tam urobili týždne, mesiace či dokonca roky otvorených dverí. Optimisti stále dúfajú, že medzinárodné právo stojí nad všetkým a rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN sú sväté. Pre všetkých. No a realisti kalkulujú so všetkými možnosťami a spoliehajú sa vždy na nečakané zvraty a nelogické riešenia. Takú podobu totiž dnešný Blízky východ skutočne má.

Ide naozaj o bezvýchodiskovosť? Oslo, ktoré bolo od roku 1993 až donedávna receptom na budúce usporiadanie regiónu aj pre Izraelčanov a od ktorého sa odvíjali všetky medzinárodné konferencie a mierové rozhovory, sa podľa izraelského premiéra A. Šarona stalo mŕtvym.

Mierová možnosť naráža na šesť neprekonateľných bodov. Možno by preto nebolo zlé skonfrontovať históriu s týmito bodmi. Je zrejmé, že na absolútne lovenie v historických vodách od počiatkov osídľovania a boja o územie by sme potrebovali viac priestoru. Preto začneme porovnaním od vzniku Izraela, resp, od rezolúcie OSN (č. 141), ktorá v roku 1947 rozsekla za asistencie Veľkej Británie jej mandátne územie na židovskú a arabskú časť. Arabské krajiny tento krok odmietli a už 14. mája 1948 prekročili hranice nového štátu Izrael. Ten však v nasledujúcej vojne svoje územie dokonca rozšíril z 56 na 77 % celkovej plochy Palestíny. Pásmo Gazy si zobral pod kontrolu Egypt a zvyšok si anektovalo Jordánsko (Západný breh Jordánu a východný Jeruzalem), no už po šesťdňovej vojne v roku 1967, keď Izrael Západný breh Jordánu dobyl, sa ho vzdalo v prospech budúceho palestínskeho štátu. Z tohto hľadiska bola formulácia rezolúcie BR OSN č. 242 z novembra 1967 komplikovaná, pretože „medzi princípy nastolenia mieru v oblasti musí patriť aj stiahnutie sa z oblastí obsadených počas najnovšieho konfliktu“ (anglická verzia) či stiahnutie sa z „obsadených území“ (španielska a francúzska verzia). Hoci Američania medzi prvými podpísali rodný list Izraela, pri zrode rezolúcie BR OSN č. 242/1967 uviedli, že „židovské osady na daných teritóriách sú podľa medzinárodného práva nelegálne“.

Podobnú dikciu ako rezolúcia č. 242 mala aj rezolúcia BR OSN č. 388, ktorú BR prijala po tzv. jomkipurovej vojne v roku 1973. Aj tieto vojny pomohli pribrať Izraelu do šírky - zovrel Západný breh Jordánu, pásmo Gazy, východný Jeruzalem, Golanské výšiny či Sinajský polostrov. Práve tu je problém vyriešenia vzťahov medzi Sýriou a Izraelom. A, samozrejme, nesmieme zabúdať ani na vojnu v Libanone v roku 1976, ktorej dozvuky spôsobili, že Izrael na vyše 15 rokov (od roku 1985 do mája 2000) odkrojil z územia strategické južné pásmo. Napriek neskoršiemu stiahnutiu sa z Libanonu je akýkoľvek separátny mier s Izraelom zo strany Bejrútu vylúčený, pokým tak neurobí Damask.

Neprekonateľné body

Usporiadanie regiónu je zbytočné, ak sa nevyrieši najvážnejší problém - palestínsko-izraelský konflikt. Hoci hlavný mecenáš USA dnes zastáva názor, že budúcnosť speje k vytvoreniu palestínskeho štátu, premiér Izraela A. Šaron nerešpektuje stiahnutie sa zo všetkých okupovaných území od roku 1967 vrátane východného Jeruzalema, ako uvádza rezolúcia č. 242 a č. 338. Pokiaľ ide o Jeruzalem, podľa plánu OSN z roku 1947 totiž malo celé mesto zostať pod medzinárodnou správou ako „corpus separatum“ (od 1948 do 1967 bola izraelskou metropolou západná časť). Izrael však celé mesto v júli 1980 jednostranne vyhlásil za „večné a nedeliteľné hlavné mesto Izraela“ a v tomto duchu rokuje aj A. Šaron. Izrael sa odmieta baviť aj na tému návratu 3,5 mil. utečencov a ich potomkov od roku 1948, ktorí opustili Západný breh Jordánu a pásmo Gazy. Podľa predmetnej rezolúcie VZ OSN č. 194 síce musia mať utečenci právo vrátiť sa na svoju pôdu alebo dostať ekonomickú náhradu, Izrael však dnes pripúšťa len možnosť kompenzácie. Izrael napriek odsunu stále kontroluje aj väčšinu vodných zdrojov na Západnom brehu Jordánu a odčerpáva 80 % tamojších zásob podzemnej vody. Rámcová dohoda z augusta 1995 zaväzuje Izrael, aby „splnil palestínske potreby v podobe ročného prídelu 28,6 milióna kubických metrov vody“.

Poetika nepomohla

Napriek prvej intifáde (v roku 1987) vymazala Arafatova OOP po 40 rokoch od založenia Izraela články vyzývajúce na jeho zničenia a uznala existenciu židovského štátu. Výpočet konferencií, pod ktoré sa ako sponzori podpísali jednotliví americkí prezidenti v 90. rokoch - Bush, sr. v Madride a Bill Clinton v Oslo a Camp Davide, vo Wye Plantation či vo „Wye II.“, teda v Šarm aš-Šajchu však nestačili na skutočné pochopenie problému. V rámci nich sa protagonisti blízkovýchodného maratónu od vyčerpania a beznádeje dali aj na poetické chodníčky. Druhá schôdzka v „symbolickom“ Camp Davide mala byť napr. rázcestím, ktoré evokuje úspech minulosti (teda Camp Davidu z roku 1979). Stala sa však roklinou zakrvaveného násilia. Stačil provokačný výstup A. Šarona na Chrámovú horu, kde leží tretie najposvätnejšie miesto islamu a druhá palestínska intifáda bola na svete. Krvavý hlad militantných hnutí je však spojený s nepresvedčivou politikou riešenia budúceho usporiadania v regióne. A prehliadať to je nebezpečné.

Aká budúcnosť čaká Blízky východ? Len samotný Hamas má prinajmenšom dva rôzne spôsoby k pokračovaniu svojho svätého džihádu. Jedným je snaha vyvíjať trvalý nátlak na Izrael v snahe prinútiť ho stiahnuť sa zo všetkých okupovaných území a k súhlasu s vytvorením palestínskeho štátu. Pre neschopnosť Arafata skoncovať s terorom síce môže Izrael považovať politické ústupky za neprijateľné, no tým by dal hlavné slovo len Hamasu. Znamenalo by to nielen pokračovanie izraelskej okupácie západného Jordánu, ale aj definitívny koniec mierového procesu. To by Hamasu aj vyhovovalo, pretože by mali v rukách tromf na útok voči Izraelu.

K vyriešeniu konfliktu je potrebná sila medzinárodných záväzkov. Ešte zrejme potrvá, kým OSN skutočne zvolá konferenciu, ku ktorej sa chystá už od roku 1988. Potrebný je však aj realistickejší postoj všetkých aktérov k dodržiavaniu už existujúcich dohôd. Ako povedal koordinátor OSN pre Blízky východ T. Larsen, bez politického pokroku, ekonomickej prosperity a bezpečnosti - troch pilierov postavených súčasne, spadne celý mier. Nateraz sa preto pri prognostikovaní vývoja majú najlepšie nie pesimisti a optimisti, ale realisti. Nečakané zvraty a nelogické riešenia tu, bohužiaľ, zatiaľ stále vyhrávajú.

Slávka Blazseková