Najprv skús, a potom hovor

Bolo by naivné si myslieť, že práve Slováci budú patriotmi

„O generačných rozdieloch je populárne hovoriť tak, že starší už nič nezmôžu, zmenia to len mladší, keď prídu k moci. Nemusí sa to stať. Problém je v tom, že veľa mladých odišlo do zahraničia a ešte odíde. Čo sa mi však nepáči je, že mnohí niektoré veci ešte neskúsili, ale už vedia konštatovať,“ začal náš rozhovor o predstavách študentov a trochu aj o politike študent piateho ročníka Ekonomickej univerzity v Bratislave Richard Tröster, ktorý končí štúdium zahraničného obchodu. Zatiaľ nemá v úmysle odísť po skončení štúdia do zahraničia. „Mnohí už videli a skúsili aj niečo lepšie, ale chýba im patriotizmus. Ľudia na Slovensku nie sú veru veľkí patrioti. Vo Veľkej Británii, kde som bol rok a pol, čo je anglické, to je aj dobré. Slováci takí nie sú a bolo by naivné si myslieť, že sa takými stanú. Možno je chybou štátu, že na to nevytvára dostatočné podmienky, ale aj ich samotných, lebo mnohým chýba osobná motivácia bojovať.“ R. Trösterovi je jasné, že na Slovensku je veľká nezamestnanosť, že sa dá neraz len ťažko uplatniť, ale, ako hovorí, mnohí mladí sa o to ani nepokúsili. Nekontaktovali firmy, nesnažili si nájsť pracovné zaradenie. „Odchádzanie do zahraničia by mohlo viesť k tomu, že generácia, ktorá nahrádza staršiu, nebude generáciou schopných ľudí, ale len tých, ktorí ostanú. Lebo schopní o desať rokov na Slovensku už nemusia byť. Ostatní sa možno stanú generáciou, ktorá bude opäť odrazom rodinkárstva a posúvania si vplyvov.“ Získané skúsenosti zo štúdia v zahraničí ho prinútili ostať doma. Je preňho

osobnou výzvou

pokúsiť sa niečo dokázať na Slovensku. „Asi by som nebol spokojný, keby som sa zbalil. Odchádzanie je však nebezpečne veľké. Keď to skúsim doma a zistím, že sú objektívne príčiny, ktoré mi nedovoľujú uplatniť sa, asi by nastala iná alternatíva. Neodišiel by som však bez toho, aby som to tu neskúsil.“ Podľa jeho názoru spokojní sú v zahraničí tí, ktorí tam išli s cieľom zarobiť, mať spokojný život v rámci strednej triedy. „Mnohí nevedia, čo to obsahuje, keď sa často začína od nuly, keď treba bojovať, koľko stresov to prináša. Nespokojný by bol ten, ktorého ciele nie sú spojené len s finančným prospechom, ale chce aj niečo dokázať a vytvárať hodnoty. Napríklad pre podnik, v ktorom by mohol doma pracovať. To je cesta, ktorou by sme sa

mali uberať,

aj keď je ťažšia. Moja motivácia smeruje k tomu, aby som k niečomu prispel. Chcem mať pocit, že robím správnu vec. Som spokojný, keď aj druhí sú spokojní so mnou. Na Slovensku to však často býva tak, že ja chcem byť spokojný a ty si rob čo chceš.“

Mladí, ktorí sú dnes podľa neho už odmalička viac prinútení vytvárať si vlastný názor a zaujímať postoje k tomu, čo vidia okolo seba, sú už iní aj ako spotrebitelia. Vnímajú, čo je kvalitné, lepšie sa dokážu v živote orientovať. „Ak to zoberieme aj ekonomicky, ľudia najmä v hospodársky slabších regiónoch sa orientujú pri nákupoch podľa cien. Kúpia si napríklad dvojlitrovú malinovku za desať korún len preto,

že je lacná,

ale nepozerajú na to, že tým môžu sebe uškodiť. Aplikoval by som to aj na politiku, ako sa napríklad správajú pri rozličných príležitostiach starší ľudia. Ich postoje nie sú prejavom politického názoru. Ich stanoviská sú ovplyvňované tým, že im býva veľmi ťažko. Niekedy sú však už pohodlní rozmýšľať nad sebou samými a dať si dokopy fakty. Pre človeka je totiž ľahšie ich prijímať, ako o nich rozmýšľať.“

Vladimír Turanský