A čo tak Ruggiero?

Od konca 1989. roku sa nemálo našich občanov nevie vyrovnať s tým, že v hospodárstve pôsobí dosť málo odborne schopných, svetaznalých a úspechu v konkurencii so zahraničím schopných manažérov, resp. vlastníkov - manažérov. Verejnosti sa s týmto pocitom zdôverila v závere roka aj jedna z politických veličín, ktorá by mala mať preverených hospodárskych lídrov. Aj keď nepovedala, že jestvuje medzi nimi niekoľko výnimiek, tak sa mi chce veriť, že to mala na jazyku. Koniec koncov, neraz to nepriamo dokázala, keď im tlieskala, a potom blahoželala trebárs za exportné výsledky, kvalitu produkcie a iné naj. Čo tam po tom, že s nimi rozhodne nesúhlasila alebo nebola schopná názorového konsenzu v podstatných otázkach na iných rokovaniach a fórach?!

Po spomínanej poznámke to však medzi časťou vlastníkov aj manažérov v ich firmách hučalo ako vody takmer vyschnutej tatranskej bystriny. Napriek tomu sa však rozširuje rýchlosťou dvadsať kilometrov za deň, že politická veličina môže mať pravdu do určitej miery, keďže iba veľmi málo firiem je dynamických. V takej, že by sa v jej dôsledku celoplošne zvyšovala zamestnanosť, bujneli zahraničné aj domáce investície, rástol vývoz finálnych výrobkov... a ministerka financií by mala príjemné bolenie hlavy z toho, čo s mnohomiliardovým prebytkom v štátnom rozpočte. A zároveň sa rozširuje, že tá politická veličina chcela navrhnúť aj čosi iné, ale napokon sa preľakla svojich myšlienok a reakcií koaličných partnerov z tzv. stredových strán a ľavej orientácie.

V prvých dňoch januára sme ju viac ako pozorne sledovali v záujme toho, aby sme mohli odhadnúť, čoho sa neodvážila. Naše nasadenie by nám mohli závidieť v nejednej tajnej službe minulosti, súčasnosti aj budúcnosti, pokiaľ sú verne zobrazené vo filmových dielach. Nech názory sledovanej politickej veličiny zazneli v tlači, v rozhlase, v televíziách, vo vládnych a v iných dôstojných kuloároch o decembrových a januárových kauzách či počas imidžových spoločenských príležitostí, tak sme dospeli k názoru, že máme 51-percentnú istotu o tom, čo chcela navrhnúť. Predpokladáme, že sa už so zreteľom na blízkosť parlamentných volieb neprekoná, a možno si aj jazyk odhryzne, len aby svojím názorovým kacírstvom neublížila svojej strane.

Dotyčná veličina chcela navrhnúť, aby sa najprv koaliční a po nej opoziční politici vymenili osobnosťami zo zahraničia. Pritom chcela byť sama príkladom, ale nájsť si náhradníka či vydarenejšie západné dvojča, to je v jej prípade viac ako zložité, sizyfovské, ba priam za hranicou možností. Taký úsmev, nehovoriac už o gestách rúk sledovanej veličiny, tak ľahko neobjavíte vo svete veľkej politiky. Hoci sama vo vládnej zostave v podstate všetko garantuje a v podstate nič, tak je kľúčovou, keď sa konštatuje úspešnosť domácich procesov a vývoja hospodárstva. Azda preto sa tak preľakla, keď si uvedomila zradnosť svojej myšlienky v súvislosti so sebou samou. Ožívala však v tie dni, keď agentúry vysielali správy o demisiách viac ako úspešných a svetom uznávaných zahraničných politikoch.

Keď padol taliansky šéf diplomacie Ruggiero, tak bolo na nej vidieť, že chýba povestný chĺpok či postrčenie, aby vstúpila do dejín a navrhovala jeho angažmán v našej vláde, po ktorej sa chce nemožné, keď má takých nevydarených partnerov v hospodárskej sfére. Určite by si s nimi lepšie poradil ako súčasná vládna zostava čo i len do tých parlamentných volieb, v ktorých im voliči opäť dajú vysvedčenie o bezmedznej dôvere na ďalšie štyri a možno aj dvadsať rokov.

Peter Kasalovský