Míňa sa rozum

Peter Kasalovský

Pondelok mi priniesol vánok elánu, ktorý sa pomaly aj zo mňa vytráca. Nie vekom, ale vďaka slovenskej realite.

Demokracia je predovšetkým o väčšine. A pre tú väčšinu občanov je súčasný život na úrovni hororu. Ich základnou otázkou je, ako vyžijú do najbližšej výplaty. Časť z dvoch tretín oficiálne biednych obyvateľov sa snaží zachovať si nielen ľudskú, ale aj občiansku dôstojnosť.

Aj keď prieskumy verejnej mienky tvrdia, že väčšina občanov sa zaoberá „veľkou politikou“, trebárs otázkou prijatia SR do NATO a EÚ, tak opak je nepríjemnou pravdou. Väčšina už dávnejšie stratila záujem o to, ako je to v zahraničí, vynímajúc závisť z toho, že kdesi „to“ funguje.

Tie vyššie ciele politikov vládnej garnitúry, akými sú spomínané ambície ako prijatie do NATO či Európskej únie, ich nevzrušujú. Odovzdane vnímajú aj túto vládu, ktorá má zmysel pre humor rovný arogancii, keď im tvrdí, že sa majú alebo už zajtra sa budú mať oveľa lepšie.

To sú fakty, ktoré sú viac ako nepríjemné. Pre politikov dneška sú niečo ako červené súkno pre býka. Navonok vôbec nepripúšťajú, že by boli nemilovaní, ba až odmietaní, a v nejednom prípade nenávidení, pretože podmienky na život sa nezlepšujú, ale v mnohom zhoršujú.

V dejinách je síce dostatok príkladov na to, že sa jednotlivým politikom, ale aj celým garnitúram vyminie zdravý rozum. Márne sme dúfali, že práve v tomto sa dejiny nebudú opakovať. Akoby vyššia moc rozhodla, že vyskúša, akú stratu zdravého rozumu zvládneme - prežijeme.

Do politického neba, eventuálne pekla je ťažko dovidieť, a nie tak ešte sa trepať doňho priemernému občanovi. Čím je menej zdravého rozumu v jeho okolí, o to viac sa vyhýba tým, ktorým sa vyparil do nenávratna. Napokon si vyrovná účty s biedou a začne sa zaujímať o jej pôvodcov.

Každá krádež národného, štátneho a družstevného majetku, resp. jeho výpredaj či predaj za judášsky groš, každé znesvätenie súkromného majetku, rovnako všetky škody z diletantstva, ako aj úmyselnej neodbornosti budú vykričané a postupne aj tvrdo strestané.

V prípravkách na nebeský, resp. pekelný život je plno tak, že sa mnohým žiada vybehnúť na čerstvý vzduch. Je viac tých, ktorým prekážajú traktáty o tom, prečo sa „to” nedá, keď je to rozumné a inde bežné. Napríklad taká likvidácia dlhých čakacích termínov na katastroch.

Aktuálne väčšinou občanov cíteným ponížením je deklarácia o tom, že prakticky nič nemajú. Schválená parlamentom, ktorý opäť raz potvrdil, že práve v ňom je citeľný úbytok zdravého rozumu. Postupne sa vzďaľuje občianskej väčšine a navyše je nahrádzaný stupídnosťou.

Keďže občania nejasajú nad dielom svojich poslancov, netlieskajú im a nevyvolávajú na slávu, tak sú takí dotknutí, že produkujú voči svojim chlebodarcom - daňovým poplatníkom aroganciu. Namiesto pokory a sebakritiky sa stavajú do pozície nepochopených géniov.

Sú to však iba ľudkovia. Z konfliktu s nimi a s tým, čo vykonali a konajú, je práve tá väčšina občanov na nervy. Nie teoreticky, ale naozaj, a verte, že včera som videl svoju redaktorku v slzách zlosti (a blízko nervového kolapsu) z neodbornosti či skôr neschopnosti veci riešiť.

Nebola prvým človekom, ktorý je zúfalý z toho, ako sme pomalí a v procese prepadu kdesi k Moldavsku, ale nezakryla to. Ja osobne nedokážem vypustiť slzy v dôsledku videnej a poznanej arogancie, ale príliš často sa mi vidí, že sme v nesprávnych rukách.

Kam sme sa to dostali, keď ministerka financií na otázku, či má občan zájsť do galérie, aby určil cenu obrazu (umeleckého diela), sa vyjadrí v tom zmysle, že aspoň do nej pôjdu. A jej by som odporučil dlhodobú liečbu pobytom, životom medzi priemernými občanmi.

Parlament síce mal odhadnúť, čo je to za zákon, ale autorstvo je nepopierateľné. Minimum informácií a osvety pre občana, neschopnosť doceniť ochranu majetkových priznaní, resp. vyhlásení, prísť k občanovi aj s tlačivami a nevynucovať si jeho výpadok z práce.

Nikdy som nechcel byť v akejkoľvek záchrannej službe, ale cítim vnútorný hlas, že treba hľadať takú, ktorá bude chrániť občanov pred politikmi. Mám už názor mlčiacej väčšiny, že nepriateľom demokracie č. 1 v SR sú práve jej politici, ktorí prišli o zdravý rozum alebo ho strácajú.

Tie ženské slzy zlosti z jedného vicepremiéra, dvoch-troch ministrov a niekoľkých štátnych úradníkov, z bezmocnosti pred ich vládnutím pre vládnutie, to je ten vánok, ktorý mi dodal elán. Nič nie je neriešiteľné, len treba chcieť a vedieť, či aspoň tušiť, ako sa to dá a s kým.

Priatelia, majme sa predsa radi... Odtiaľ sa najskôr začína chodník k riešeniu zamestnanosti, k podpore podnikania a vývozu vlastnej finálnej produkcie, k reformám zdravotníctva, školstva atď. a v konečnom dôsledku aj k novému štýlu a hodnotovej orientácii života.

Peter Kasalovský