Nemôžu ma mať všetci radi

„Zákon džungle funguje. Ďaleko ťažšie sa väčšina presadí proti menšine, keď menšina svojou aroganciou a výrečnosťou strhne masy na svoju stranu. Poznám mnohých odborníkov, z ktorých by nikdy neboli vedúci pracovníci. Ale neexistuje, aby u mňa vo firme nebol lepší dopravák, ako som ja, alebo ekonóm, či technik. Dôležité však je, či tú smotanu dokážem pozbierať, či oni sú ochotní mi ju poskytovať “. Takto začal charakterizovať najťažšie obdobie vo svojej práci, roky 1989 až 1990, generálny riaditeľ SAD Bratislava a prezident Zväzu autobusovej dopravy na Slovensku Ing. Emil Binda. Asociácia zamestnávateľských zväzov a združení ho koncom minulého roka vyznamenala za dlhoročnú zodpovednú prácu pri rozvoji tohto podniku, a tak sme sa ho spýtali, akými pravidlami sa riadi a čo musel doteraz prekonať. Na čele organizácie je od roku 1988, ale v brandži robí od roku 1965. „Niektorí pracovníci mali po udalostiach roku 1989 pocit, že sú utláčaní a nedocenení. O niektorých som vedel, že keby som ich desaťkrát predtým vyhodil z práce, bol by som urobil dobre. Len Zákonník práce a ďalšie predpisy boli v bývalom režime viac v prospech zamestnancov ako pozitívneho riešenia situácie. Napriek povstaniu niektorých sa nepamätám, že by sa bol vynoril špičkový človek, ktorý by

niečo podstatné

ukázal“, rozpráva riaditeľ o tom období. Boli okamžiky, keď sa sám seba pýtal, či to má význam. „Ale zároveň som si hovoril, čo zlé urobili ostatní, aby som sa poddal a nechal to napospas? Ako vedúci pracovník či chcem, alebo nie, som zodpovedný za to, ako sa ľudia vo firme majú. Mohli by sa mať lepšie, keby tu bol niekto lepší, ako som ja, ale aj horšie, keby do funkcie nastúpil niekto horší. Veľmi zle sa vtedy dalo firmu riadiť, aj keď deväťdesiatpäť percent pracovníkov nesúhlasilo s čistkami. Ale ten nesúhlas bol a je stále tichý“. Ako zdôraznil, za dlhé roky v tejto pozícii sa nestretol s poznaním, že niekto z niekoho urobil

poriadneho pracovníka. „Ak to v sebe nemáte, budete vo svojej brandži len

sivou myškou

bez ohľadu na to, či máte dvadsať rokov, alebo šesťdesiat. Vychovať pracovníka, alebo svojho nástupcu si nemôžete, lebo do človeka nikdy nevidíte. Nešťastnou vlastnosťou nášho národa je, že automaticky posudzuje každého, kto je hore, že je tam protekčne. Vždy nájdeme zlý príklad, nech posudzujete akýkoľvek stav, či je to učiteľ, policajt, alebo farár. My však tieto zlé príklady fixujeme na celú skupinu. Pritom nepripúšťame, že nado mnou by mohol byť niekto šikovnejší, ako som ja. Ja ako riaditeľ sa nemôžem držať podľa toho, čo si

o mne myslia

moji ľudia. Mám ich v kolektíve vyše osemsto a nie je možné, aby ma všetci ako svojho šéfa mali radi. Veď aj medzi nimi sú dobrí a zlí. Neexistuje tak okamih, v ktorom by som bol pre svojich ľudí ten najlepší. Ja ako vedúci pracovník musím žiť v tom, že neviem pre koho som hlupák. Som ním permanentne, akurát že neviem kedy a pre ktorých. S tým však musím existovať a pracovať. Ináč to nejde“. Na otázku, aké vlastnosti by mal mať úspešný manažér, ktorým on nepochybne je, hovorí, že musí to byť človek, ktorý sa dokáže dostať do pozície, že aj zamestnanec v relatívne nižšej funkcii ho berie ako kamaráta. „Ako riaditeľ musím byť v prvom rade kolega. Na západe si vážim to, že v tamojších firmách sú pracovníci predovšetkým kolegovia. Nikto nespochybňuje, prečo je ten alebo onen riaditeľom, či má na to školu. To predsa nie je parketa pracovníkov. Berú ale normálne, že riaditeľ

musí rozhodnúť

a oni to musia urobiť. O tom je dnes riadenie firmy“. Vo svojej práci považuje za najväčší úspech to, keď cíti, že jeho ľudia mu povedia všetko. Žartom dodáva, že na klamanie v tejto firme je jedine on, ale nie jeho podriadení. Od nich potrebuje presné informácie, aby sa mohol správne rozhodnúť. Ako riaditeľ má radosť z toho, že SAD Bratislava sa darí byť relatívne najlepšou dopravnou organizáciou na Slovensku. Je to konsolidovaná firma. „Nechcem hovoriť o hospodárskych číslach, ale poviem vám krátky príbeh. Raz sa ma jeden z vodičov inej dopravnej organizácie spýtal: Čo tu ešte robíte, veď je neskoro. A ja som odpovedal:

„...ešte máme vypraviť veľa vozidiel“. A on na to, že jeho riaditeľ určite už aspoň tretí raz stihol vyvenčiť

psa... Nezabudnuteľným zážitkom pre neho je, keď v televízii po udalostiach v roku 1989 ohlásili zrušenie vízovej povinnosti s Rakúskom. Bolo to v piatok večer. V sobotu ráno prišiel na pracovisko a sadol si k telefónu. „Zavolal som niektorých kolegov, vodiča som poslal po ďalších a povedali sme si, že hneď od pondelka začneme s viedenskou linkou podľa toho, aký bude záujem. Už v nedeľu celú noc čakali ľudia, ktorí chceli

ísť do Viedne,

pred stanicou na Nivách a čakali na jej ranné otvorenie. Lístky sme predávali v dvoch okienkach, iná skupina ich pripravovala, ďalšia zháňala autobusy. Za jeden deň sme tak vypravili do Viedne tridsaťšesť autobusov. Toto sa však dá urobiť len s kolektívom, ktorý je zohratý. Keď sa dnes stretneme s mnohými cestujúcimi , ktorí vtedy stáli vo fronte na lístky, sme ako priatelia. Robote sa venujem maximálne, ale neprejedám sa jej tak, že sa jej neviem zbaviť. Keď prídem domov, málokto by povedal, že som mal zložitý deň“. Riaditeľovi dosť prekáža, že napriek zmene režimu a uplynutiu pomerne veľa rokov, nefunguje ekonomika tohto štátu. „Mám ďaleko od toho, aby som si myslel, že každý politik je zbojník. Sú medzi nimi aj takí, ktorí by chceli, ale jednoducho sa to už asi nedá. Každé štyri roky po voľbách sa veci začínajú od nuly. Chýba nám akákoľvek koncepcia. Na viacerých ministerstvách - ak majú nejaké strategické plánovanie, tak pre nich je v januári strategickým plánom marec“, myslí si E. Binda.

Vladimír Turanský