Strategický boj o vodu

Z Tel Avivu od našej redaktorky Slávky Blazsekovej

Tohtoročná zima priniesla na Blízky východ hojnejšie zrážky ako po minulé roky, čo by však nemalo zastaviť už niekoľko rokov trvajúce debaty na vládnej úrovni, tykajúce sa kritického nedostatku vody v regióne. Skutočnosť je taká, že jediným väčším zdrojom je aj v Izraeli rieka Jordán, o ktorej bohatstvo sa však dovedna delí Izrael, Palestínčania, Jordánsko, Sýria a Libanon, pričom prví traja sú od nej doslova existenčne závislí.

Spotreba vody nemysliteľne stúpa, ale jej životodarná schopnosť je zvyšovaním nárokov na životnú úroveň, ako aj rozvojom poľnohospodárstva značne obmedzená. Len na ilustráciu: Posvätná rieka troch náboženstiev, ktorá preteká Galilejským jazerom a končí hlboko pod morskou hranicou (408 m pod morom) v Mŕtvom mori, totiž z pôvodných 1200 mil. m3 vody ročne ( v 30. rokoch 20. storočia) privádza do mora už len slabých 250 mil. m3, čo je približne pätina. Izrael a Jordánsko, dvaja najväčší hráči v strategickom boji o Jordán, už niekoľko rokov presahujú limity čerpania stanovené medzinárodnými zmluvami o 15 až 20 %. Inak tomu však nie je ani v Gaze, kde nadmerné odčerpávanie spôsobilo zasolenie studní. Pravda, tu je situácia o to horšia, že kým obyvateľ Tel Avivu či Jeruzalema čerpá vodu neobmedzene (kvóta bola stanovená na 270 litrov vody denne na osobu, teda rovnako ako v západných krajinách), na Západnom brehu je to len 95 litrov a v Gaze len 68 litrov na osobu a deň (podľa rovnakých medzinárodných dohôd bola kvóta stanovená na 200 mil. m3 vody ročne). Túto vodu pritom prerozdeľuje Izrael a napr. z celkového objemu 670 mil. m3 podzemnej vody na Západnom brehu každoročne odvádza na svoje územie 340 mil. m3. Z kedysi posvätného veľtoku sa tak stal len väčší potok. Keďže však je otázka vody jednou z podmienok rokovaní o budúcom usporiadaní regiónu, je zrejmé, že sa Izrael nebude chcieť vzdať Západného brehu nielen pre vojensky strategickú polohu, ale aj pre vodu.

Ak zájdeme trochu do histórie, zistime, že Jordán sa stal zámienkou či príčinou celkovo 11 vojen (1951 - 1967) a 50 menších konfliktov (1965 - 1967). Napr. kým Chaim Waizman kedysi tvrdil, že prameň aj dolný tok Jarmuku a Litani (dnes preteká už len Libanonom) musia ležať vo vnútri vtedajšej Palestíny, už v prvej polovici 20. storočia začal Izrael uskutočňovať projekt bez súhlasu susedných štátov. Vyvrcholením sporov bola, samozrejme, šesťdňová vojna v roku 1967, v rámci ktorej sa Izrael zmocnil bohatých zásob podzemnej vody na Golanoch a Západnom brehu. Šesťdňovou vojnou Izrael zmenil aj hydrologické pomery vo svoj prospech s tým, že získal 900 mil. m3 vody ročne, čo je polovica jeho ročnej spotreby. Okrem toho izraelské zákony prijaté ešte v roku 1967 dovoľujú Izraelu zakázať Palestínčanom hĺbiť vlastné studne, čím najmä vidiecke obyvateľstvo trpí rôznymi chorobami z nevyhovujúcich hygienických podmienok vody.

K neškodlivej vode malo napr. na začiatku 90. rokov prístup len 5 % obyvateľov Gazy a 20 % obyvateľov Západného brehu. Dnes len 38 % Palestínčanov pozná vodu z vodovodného kohútika. Medzinárodné dohody z roku 1995 medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi a izraelsko-jordánska zmluva z roku 1994 pritom stanovujú presne správu a rozdeľovanie vodných zdrojov, ako aj presné množstvo ročnej spotreby (Jordánsko má napr. nárok na 20 mil. m3 ročne vody z Galilejského jazera). Voda je však tým bodom rokovaní, v ktorom pôjde o boj o prežitie. Rokovania teda vôbec nebudú hladké a krátke, skôr naopak.

Slávka Blazsekova, Tel Aviv