Posledné zvonenie

Peter Kasalovský

Svet ako taký potrebuje na svoje prežitie viac tolerancie, ale aj disciplíny so vzájomnou kontrolou a prioritne podstatne viac ako doteraz solidarity hospodársky vyspelejších voči slabším. V nejednom prípade nachádzajúcich sa v nedôstojnej pozícii pre konkrétne dejinné udalosti a medzinárodné avantúry niektorých vládnych garnitúr čias minulých, z ktorej sa môžu vymaniť iba vďaka premyslenej investičnej pomoci.

Je tu rok, keď narastie význam výsledkov riešení globálnych priorít, a to aj na našom kontinente, kde by ich mala priam provokovať snaha o celoeurópsku integráciu, či skôr o prepojenie niekdajšieho Západu s východným blokom. Azda už prišiel čas, keď si väčšmi uvedomujú v Bruseli a v ďalších štrnástich hlavných mestách EÚ ako v metropolách pristupujúcich štátov, že základom úspešnosti tohto, svojím spôsobom v moderných dejinách jedinečného procesu je schopnosť byť samým sebou, a zároveň kompatibilným so všetkými partnermi v rozostavanej, ale už obývanej európskej novostavbe.

Maastricht otvoril cestu k postupu na vyšší vývojový stupeň vzťahov medzi národmi a ich štátmi. Každým dňom sa potvrdzovalo, že je viac ako náročná, a dnes, keď už dovidieť do obradnej siene vytlieskanej integrácie, vystupujú čoraz viac do popredia nové a nové otázky veľmi dôležité pre spolužitie. Kladú ich tie osobnosti, ktoré dovidia za roh, a preto chcú vopred a včas zabezpečiť nie troj- či päťročnú, ale dlhodobú trvácnosť a vývojaschopnosť budúceho multištátneho, resp. mnohonárodnostného zväzku. Mali by pohnať do citeľnejšej rozumnosti aj našich vládnych politikov. Bez ohľadu na tohtoročné parlamentné voľby by sa mali koncentrovať na posilnenie našej hospodárskej identity a sily nie vo svojom výhľade - prognóze úspešnosti o niekoľko rokov. Proklamujú to s neuveriteľnou vytrvalosťou, a mohlo by sa zdať, že nevnímajú kontraproduktívnosť svojich

Za polrok sa dá urobiť viac ako dosť aj v hospodárstve a v chode štátu, mysliac tým aj na mohúcnosť vyšších územných celkov. Nechce to nič viac a nič menej ako rozum, a v prvom rade začať myslieť na prospech štátu, t. j. občanov, čo podporuje jednoznačne ten fakt, že aj na začiatku tohto roka napriek slávnemu členstvu v OECD patríme medzi hospodársky slabých, ba čo horšie, aj ľahko zraniteľných po prípadnom prijatí do Európskej únie. Vôbec nie je dôležité, že štátov v takej pozícii, ako je ten náš, je navôkol viac (a ešte si to nechcú priznať, čo je naším veľkým šťastím...). Integrovať sa možno aj akceptáciou zahraničných investorov, resp. kupcov, ale predovšetkým sa musíme my sami stavať na nohy. Naučiť sa treba nielen chodiť, ale čo najskôr, pričom dnes už je takmer neskoro, aj ukážkovo šprintovať.

Je tu rok, keď je najvyšší čas prestať s utešovaním sa. Ak totiž chceme obstáť v konkurencii, neostáva nič iné, len hodnotiť výsledky. Nie tie, ktoré si politici želajú, a väčšinou si ich vybásňujú, ale tie, ktoré sú aspoň v dohľade a takpovediac hmatateľné. Kľúčové problémy sú: program tvorby hospodárskej identity štátu a v jej rámci podstatné a všestranné posilnenie štátnej podpory domácej podnikateľskej sféry vrátane malého a stredného podnikania, vymáhateľnosť práva a pomaly už aj jeho dostupnosť, zamestnanosť a legislatívne zabezpečenie VÚC. Keď sa s nimi pohne v prvej polovici roka, tak budeme zaujímaví pri rozširovaní EÚ. V opačnom prípade príde čas, keď nevystačíme s dychom a budeme na konci peletónu.

Aj keď sa krčíme, tak by sme už mohli, či skôr mali vytŕčať našou schopnosťou prekonať sa, keď ide o veľké a v podstate historicky neopakovateľné príležitosti. Vynucujme si, aby to vládni politici neprepásli.