Tretina vôbec nemusí stačiť

Len rovnaké podmienky zaručia agrokomplexu rovnosť šancí

Slovenskí vyjednávači sú rozhodnutí trvať na tom, aby výška poskytovaných priamych platieb či dotácií z fondov EÚ dosiahla po našej integrácii aspoň tretinovú úroveň terajšieho dotovania farmárov v pôvodných členských štátoch EÚ. Toto je kľúčová otázka rozširovania spoločenstva za oblasť poľnohospodárstva. Treba však povedať, že predovšetkým z nášho hľadiska ako prípadného nového člena. Žiadať tretinu však znamená stiahnutie chvostu a stratu sebavedomia. EÚ nám istotne neposkytne okamžite plnú výšku dotácií v tej podobe, ako ich majú ostatní, kmeňoví členovia. Z Bruselu prenikli názory, že vyplácaním v plnej výške by slovenské pôdohospodárstvo malo neprijateľnú výhodu, čo poľnohospodársky lobing v západnej Európe nepripustí. Naši zasa hovoria, že popri zachovaní národných dotácií, uvoľňovaných Slovenskom pre agrorezort, by prípadný tretinový podiel priamych platieb mal zabezpečiť našim agropodnikateľom konkurencieschopnosť na spoločnom trhu. Otázkou však je, či takéto pravidlo budeme môcť uplatniť. Rozhovory o uvoľňovaní agrárnych podpôr pre nových členov sú podľa našich predstaviteľov veľmi zložité, lebo niektoré štáty spoločenstva ako napríklad Írsko či Grécko, dokonca podľa akejsi čudnej svojskej logiky hovoria o tom, že kandidátske krajiny by

nemali dostávať

žiadne priame platby. Výpomoc zo spoločných zdrojov by sa podľa nich mala obmedziť len na prostriedky zo štrukturálnych fondov pre rozvoj vidieka. Nepochybne, Západ bdelo sleduje situáciu nášho agrokomplexu a prišla mu vcelku vhod jeho obrovská recesia od začiatku 90. rokov minulého storočia, keď súkromné farmárčenie nás malo spasiť. Všetko, čo malo známky kolektivizmu, bolo treba rozbiť a rozmetať. To sa ani našim vtedajším pravičiarom celkom nepodarilo, a tak zahraničie má, napriek našej územnej nepatrnosti, relatívny rešpekt. Zachovali sme si veľkoplošný spôsob hospodárenia. Preto pravdepodobne budeme mať väčšie problémy integrovať agrokomplex ako napríklad Poľsko, ktoré napriek svojej veľkosti pre rozdrobenosť poľnohospodárov nepredstavuje pre západných agropodnikateľov hrozbu. Nezrovnalosti v podporovaní poľnohospodárskych výrob pôvodných a nových členských krajín po uvažovanom rozširovaní v roku 2004 však napríklad podľa podpredsedníčky vlády pre integráciu Márie Kadlečíkovej môžu pretrvať len do záveru roku 2006. Po ňom by EÚ mala pripraviť novú spoločnú poľnohospodársku politiku, do koncipovania ktorej by už mali zasahovať aj noví členovia. Iní členovia kabinetu však

hovoria o integrácii

v roku 2006, takže ako to bude aj s naším poľnohospodárstvom a koľko budeme poberať zo spoločných fondov, je otvorenou otázkou. Stranícky „minister pôdohospodárstva“ Smeru Marián Záhumenský hovorí, že presadením nižších platieb pre kandidátske krajiny zo strany EÚ sa naruší princíp rovnoprávnosti šancí na podnikanie a nižšie dotácie môžu spôsobiť, že nebudeme schopní čeliť dovozcom zo západnej Európy. Bolo by to nezmyslom, lebo s farmármi spoločenstva začneme po rozšírení pôsobiť v zjednotenom ekonomickom prostredí. V súvislosti s vývojom cien potravín na našom trhu po vstupe do EÚ sa očakáva, že v úvodnej fáze príde k ich prechodnému znižovaniu. Tlak na zlacňovanie vytvoria najmä zahraniční dovozcovia, čo môže mať

kruté následky

pre domácich výrobcov. Podobné skúsenosti malo po pričlenení sa do EÚ aj Rakúsko. Neskôr však začnú ceny potravín rásť, dôjde k zosúladeniu s vyššími cenami v členských krajinách EÚ. Napriek správnemu smerovaniu aktuálnej koncepcie rozvoja domáceho poľnohospodárstva a potravinárstva do roku 2005 agrárny expert Svetovej banky Csaba Csaki nám vyčíta, že je postavená na filozofii vyrábať v domácom agrosektore všetko, čo sa dá. Koncepcia pojednáva o vysokom podiele stratovosti medzi podnikateľskými subjektmi v poľnovýrobe, ale už nehovorí o tom, do akej miery to môže jej realizácia zmeniť. V záujme rozvoja vidieka nepovažuje za najlepšie, ak sa v domácom agrosektore stále presadzujú sociálne hľadiská spolu so záujmami ekonomickými. Pri priamom financovaní na Slovensko zatiaľ prichádzajú vraj do úvahy len

menšie projekty

do 200 mil. Sk. Na väčších projektoch podľa neho bude možné spolupracovať až po parlamentných voľbách v roku 2002. Z toho akoby vyplývalo, že zahraničie nie celkom dôveruje vyhláseniam o nemennosti hospodárskej politiky tohto štátu. Situáciu nepochybne ako komplikovanú vnímajú niektoré kruhy aj teraz, keď minister pôdohospodárstva v jednej osobe aj ako predseda ľavicového politického subjektu, zdôrazňuje sociálnu stránku reformy. Nielen agrokomplexu, ale v širšom ponímaní. V tejto súvislosti majúc na pamäti, že ani Demokratická strana v minulosti nežičila nášmu poľnohospodárstvu tak, ako by si to zaslúžil, je teraz síce proti štátnym dotáciám ktorejkoľvek časti súkromného sektora, ale... Ak však po vstupe SR do EÚ nebude Brusel podporovať slovenských poľnohospodárov, podobne ako ich konkurentov, slovenský agrosektor

môže skolabovať,

konštatujú predstavitelia tohto subjektu. Podľa nich Slovensku navyše hrozí, že sa v takom prípade stane čistým platcom do EÚ, teda naše platby do bruselského rozpočtu budú vyššie ako dotácie z eurofondov. Takýto stav považujú demokrati, pokiaľ iné štáty vysoko profitujú na svojom členstve, za neprijateľný. Sú to vskutku zaujímavé postrehy.

Vladimír Turanský