SPOR O VODU GRADUJE

Poslanci Výboru NR SR pre životné prostredie a ochranu prírody včera prerokovali aj návrh zákona o ochrane vôd a o nakladaní s vodami, okolo ktorého sa diskutuje už niekoľko rokov. Hoci táto legislatívna norma predstavuje jeden z hlavných krokov v približovaní sa našej environmentálnej legislatívy k legislatíve EÚ, jej prijatie brzdil kompetenčný spor. Konkrétne medzi ministerstvom životného prostredia a ministerstvom pôdohospodárstva. Ten má korene ešte v roku 1990, keď ochrana a racionálne využívanie vôd prešli pod novovzniknutú Slovenskú komisiu pre životné prostredie (potom MŽP SR). No snahy dostať kontrolu späť pod strechu tých, ktorí budujú vodné diela, či majú pod palcom vodárenstvo, kanalizácie a pod., sa v pravidelných intervaloch dostávali prakticky celé uplynulé desaťročie do popredia. Ako nám odborníci vysvetlili, právna úprava problematiky vôd patrila v štátoch strednej Európy k prvým kódexom v oblasti verejného práva. Zákony o vodnom práve (rakúsky, český, moravský, sliezsky a uhorský) boli vypracované veľmi kvalitne a založili také právne vzťahy k vodám, ktoré v zásade prebrali aj neskoršie právne úpravy. Zlom nastal v roku 1955, keď bol prijatý zákon o vodnom hospodárstve, ktorý podriadil tradičné právne vzťahy k vodám štátnemu plánovaniu a centrálnej štátnej distribúcii vody. Tento zákon nahradil zákon č. 138/1973 Zb. o vodách (vodný zákon), ktorý ešte viac prehĺbil centralizáciu práv k vodám a zoštátnil všetky pozemky tvoriace korytá vodných tokov tým, že ich vyhlásil za súčasť vodného toku (boli a sú vo výlučnom vlastníctve štátu). Po roku 1989 zákon o vodách dvakrát novelizovali, ale zároveň sa pracovalo na úplne novom zákone, pretože potreba zmien vodného práva je taká zásadná, že sa nedá vyriešiť novelizáciou. Vzhľadom na skutočnosť, že návrh zákona o vodách pre rozporné stanovisko MP SR neschválila ani bývalá vláda, terajšie vedenie MŽP SR si uvedomovalo, že ide s prípravou zákona do neľahkého boja. Preto ústretovo, ešte pred spracovaním návrhu zákona, predložilo koncepciu komplexnej úpravy vodného hospodárstva. Jej cieľom bolo vytvoriť platformu na včasné hľadanie dohody pri diskusiách o gestorstve zákona. Táto iniciatíva sa však nestretla s očakávaným ohlasom, a pre pripomienky MP SR nebol materiál vo vláde ani len prerokovaný. Zástupcom rezortu pôdohospodárstva chýbala a chýba v návrhu novej normy ochrana vôd pred povodňami, komplexná správa povrchových a podzemných vôd či poplatky za vody. V tomto smere dostali obe ministerstva úlohu pripraviť ďalšiu normu o spoplatnení vôd. Podľa vyjadrenia ministra životného prostredia László Miklósa to nebude ľahká úloha, lebo transformácia vodární a kanalizácií sa ešte len rozbieha a práve tento proces prinesie aj zmeny v poplatkoch. Ďalšie mínus v návrhu zákona vidia predstavitelia MP SR i niektorí poslanci v tom, že neimplementuje rámcovú direktívu EÚ o vodách. Lenže druhá strana má iný názor. Spomenutú direktívu zatiaľ ani krajiny EÚ nezahrnuli do vlastných legislatív. Keďže na to majú tri roky, treba sa pýtať, prečo by SR mala byť aktívnejšia ako treba? Veď spomínaný návrh zákona o vodách zahŕňa 13 už platných smerníc EÚ. Realizácia myšlienok v nich obsiahnutých predstavuje potrebu investícií vo výške vyše 120 mld. Sk. Hoci na pôde parlamentu zazneli k návrhu zákona aj výhrady, ktoré sa týkali napríklad spoplatňovania za užívanie vôd či podnetov zladiť ho s koncepciou vodohospodárskej politiky , nie sú takého charakteru, aby sa jeho prijatie opäť posunulo do neurčita.

Zdena Rabayová