Tienistá stránka ochoty

Aké sú šance na mierovú konferenciu o Blízkom východe?

Počas nedávneho pobytu v Izraeli som sa pri listovaní novín pristavila pri jednom z inzerátov od nemenovaného ženského spolku vyzývajúceho na jednotný Izrael, avšak trochu nenávistným slovníkom voči arabskému obyvateľstvu. Spomenula som si na to pri včerajšom čítaní názoru vedúceho Oddelenia pre politiku a politické vedy na Univerzite Ben Guriona Davida Newmana, opisujúceho práve túto tienistejšiu stránku blízkovýchodného regiónu. Tentoraz sa pristavil pri sile bohoslužieb: „Náboženstvo sa stalo jedným z hlavných vinníkov zodpovedných za podporu konfliktu a antagonizmu. Väčšina rabínov zneužíva svoje postavenie a kazateľňu na to, aby proklamovala výnimočné právo na územie a suverenitu. Sú vynikajúci v tom, ako dokážu zapáliť pre túto myšlienku celé masy, ktoré tu berú veľmi ich slová na zreteľ, ale zlyhávajú tam, kde treba odovzdať odkazy mieru, dialógu či zmierenia. Politické noviny, ktoré reprezentujú politikov každého náboženského prúdu, majú jednu hlavnú spoločnú tému - súčasnú politickú situáciu a dôvody pre podporu Veľkého Izraela či dôvod, že ťiníŤ ľudia (Palestínčania) nemajú žiadne právo na ťnašuŤ zem alebo oprávnenie pre politiku tvrdej línie, ktorá zahŕňa aj deštrukciu domov, ovocných sadov či iného súkromného vlastníctva...“

Pravda, bolo by nespravodlivé povedať, že len uvedené náboženstvo či dané nacionalistické politické prúdy produkujú to, s čím sa zakrvavený mierový proces nemôže vyrovnať. Je to však realita, ktorá zaťažuje akékoľvek zmysluplné rokovania o prechode z bahna nenávisti do inteligentného a kompromisného riešenia budúceho usporiadania regiónu akceptovateľného pre obe strany. Izraelská strana v súčasnosti obviňuje palestínske vedenie z podpory teroru, keďže podľa nej absentuje akákoľvek snaha o boj proti nemu. Palestínčania naopak volajú po medzinárodnej pomoci pred izraelskou agresiou zahŕňajúcou spomínané likvidovanie príbytkov civilistov či ničenie ornej pôdy. Pravda, obaja protagonisti urobili v poslednom čase dosť nešťastné vyhlásenia. Či už ide o Arafata, ktorý pri nedávnom zavraždení teroristu zo strany izraelskej armády vyhlásil, že týmto dali Izraelčania jasne najavo, že chcú zabiť celé palestínske vedenie. Alebo o izraelského premiéra Šarona, ktorý „apeluje na západné demokracie, na prvom mieste na vodcov slobodného sveta, USA, aby znovu neurobili strašnú chybu z roku 1938. Nepokúšajte sa dohodnúť s Arabmi na náš úkor. My to neprijmeme. Izrael nebude Československom“. Osobitný americký splnomocnenec A. Zeevi dnes tvrdí, že podľa USA je Arafat stratený prípad, lebo neukončí konflikt s Izraelom ani ak dostane všetky požadované teritóriá obsadené Izraelom v roku 1967 vrátane všetkých svätých miest v Jeruzaleme a implementáciu práva návratu utečencov. Má k tomu nejaký dôvod a prečo? A vôbec, prečo sa aj USA vyhýbajú zvolaniu medzinárodnej konferencie?

Palestínčania žiadajú Rusko a EÚ, aby sa oveľa viac zapojili do blízkovýchodného procesu ako sponzori. Lenže pravdu mal J. Rabin, ktorý svojho času povedal, že „žiadna dohoda nebola na Blízkom východe uzavretá bez Američanov“. Izrael nie je len ekonomicky, ale oveľa viac politicky a vojensky nadviazaný na Washington, čo znamená, že ten jediný môže reálne vplývať na kroky Tel Avivu. Z tohto hľadiska je zaujímavé, že napriek takmer uzavretému mieru medzi Palestínčanmi a Izraelom za Šaronovho predchodcu E. Baraka, si vo včerajších čiastkových výsledkoch ankety denníka Jeruzalem Post z takmer 21-tisíc respondentov až 82 % nemyslí, že Clinton bol pre záujmy Izraela lepší ako súčasný prezident G. W. Bush. História rovnako niekoľkokrát potvrdila, že až po tlaku USA boli obe strany, najmä však izraelská, schopné zasadnúť za rokovací stôl. Či už ide o Campdavidské rokovania, mierové konferencie z Madridu z roku 1991 či z Osla a Washingtonu z roku 1993 alebo mierová zmluva medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi z roku 1995. Pravda, niekedy sa zdá, že Washington ide len tam, kam mu dovolí Izrael. Tak to bolo napríklad za vlády Šamira, keď Tel Aviv odmietol Bakerov plán hovoriaci o implementácii rezolúcie BR OSN č. 242 a 338 (stiahnutie sa z okupovaných území) či usporiadaní mierovej konferencie. Začiatočná „bezmocnosť“, keď Izrael nechcel povoliť návrat deportovaných Palestínčanov na územie nikoho v južnom Libanone za vlády Rabina, a urobil tak, až keď sa Rabin nechcel dostať do konfrontácie s USA, podobne až značná vojenská pomoc USA priniesla „ústupky“ Izraela v novodobom Camp Davide za vlády B. Clintona. No a terajšia bezmocnosť je aj pri implementácii Mitchellovho a Tenetovho plánu. Je známe, že z rovnakých príčin USA odmietli povoliť vyslanie medzinárodných pozorovateľov na palestínske územia, nehovoriac už o zdržanlivom postoji či hlasovaní proti pri akýchkoľvek rezolúciách BR OSN namierených proti politike Izraela.

Na vyriešenie konfliktu je však skutočne potrebná sila medzinárodných záväzkov. Nevedno, kedy sa podarí OSN zvolať medzinárodnú konferenciu pod jej záštitou, ku ktorej sa chystá už od roku 1988 (teda nie trojstranné stretnutia z iniciatívy USA či Ruska). Na otázku, kde hľadať dôvody, prečo sa to dodnes nestalo, si zrejme každý odpovie sám.

Slávka Blazseková