Ako optimálne účtovať teplo

Technokratický neštátnický prístup jedného ministerstva

Hodnotenie ročného vyúčtovania služieb spojených s užívaním bytu je príležitosťou zamyslieť sa nad tým, ako nakladať s niečím tak priamo nehmatateľným a ľahko pominuteľným ako je teplo, ktoré je však v zime úplne nenahraditeľné. Každý spôsob musí byť však korektný a spravodlivý ku každému zainteresovanému v jeho užívaní, ak to nemá byť iba ďalšie zlyhanie v riešení verejných záležitostí. Zavedenie meracej techniky do hospodárenia prinieslo

značné úspory

tepla a objektivizovalo účtovanie jeho spotreby. Napriek celkovej koncepčnej neujasnenosti bol to krok správnym smerom, ktorý umožnil aj predpisovanie preddavkových platieb za teplo podľa skutočnej spotreby každého bytu, čo iste ocenil každý, komu záleží na kultivovanom nakladaní so svojimi životnými potrebami. V tomto kontexte pôsobí o to nezmyselnejšie legislatívny zámer jedného ministerstva, aby technika kontrolujúca dodávky tepla nebola povinná, lebo pre dodávateľa tepla je rozhodujúce iba meranie dodaného tepla na „päte bloku“. Je to prostý, odhumanizovaný, technokratický prístup, navyše „šmrncnutý“ akýmsi pohodlníctvom liberalizmu, ktorý pravdepodobne zapríčiní zmätok a ani len na päte ho „neomína“ fakt, že v bloku bývajú aj ľudia, ktorí teplom šetria a tepelnú pohodu si utvárajú so značnými rozdielmi v spotrebe. Solidarita prejavená medzi nájomníkmi nám vraj umožní vyrovnať sa s tým. Áno, istá miera solidarity je nevyhnutná pri spoločnom bývaní. Musí byť však hodnotiteľná a korigovaná tak, aby bola únosná pre každého. Užívanie tepla nemôže byť predmetom príležitostného podnikania na

zhrabovanie ziskov

a regulatívy sú tu nevyhnutné aj z národohospodárskeho hľadiska. Ospravedlňujem sa čitateľom za prípadné, nie celkom presné podanie myšlienky, ale viac sa z rozhovoru redaktora tradične uponáhľaného spravodajstva jednej televízie so zástupcom ministerstva vyrozumieť nedalo. Zo „serenády zvukov“ poprestrihávaných slov sa nedala postrehnúť žiadna koncepcia hospodárneho nakladania s teplom. Pre Slovensko, ktoré má len nepatrné vlastné energetické zdroje a schodok obchodnej bilancie s Ruskom stále narastá, je takýto prístup problematický a bezperspektívny, lebo neposkytuje možnosť zlepšenia situácie. Človek vo svojom občianskom živote môže podávať plnohodnotný výkon len vtedy, ak má zabezpečený poriadok a istotu v základných sociálnych potrebách, kam bývanie iste patrí. Úloha štátu, ktorý nemôže alebo nevie byť v tom nápomocný, je pre radového človeka vlastne pochybná. Znižovanie spotreby tepla nadobúda zásadný význam v celoštátnom meradle, lebo sa dotýka zahraničnoobchodnej bilancie, výstavby bytov, životnej úrovne ľudí a v prípade

dotácií na teplo

priamo štátneho rozpočtu. Dnes je nevyhnutné, aby sa problematika riešila na profesionálnej úrovni vytvorením nejakej inštitúcie typu energetickej inšpekcie pri niektorom ministerstve. Ponechať to iba na úvahu bytových podnikov a družstiev vedie často k značnému subjektivizmu a absencii exaktného riešenia. Na ilustráciu môžu poslúžiť viactisícové preplatky pri účtovaní spotreby tepla. Súčasný systém účtovania tepla, kde 40 - 50 % spotreby tepla je účtované podľa veľkosti plochy bytu k celkovej ploche objektu nezávisle od toho, do akej miery a na koľko stupňov je byt vykurovaný, je demotivačný pre snahy o úsporu tepla napríklad aj individuálnym zatepľovaním bytov. Platenie za teplo, ktoré nájomník nevykurujúci celý byt vlastne neodoberá, relatívne zlacňuje teplo nájomníkovi, ktorý

teplom mrhá,

napríklad trvalým vetraním pootvoreným oknom, čo je na tehlových bytovkách v dôsledku prekurovania stredových bytov častý jav pri náhlom otepľovaní. Nájdenie optimálneho modelu účtovania tepla potrebuje tieto súvislosti dať do vzťahu aj s prestupom tepla z vykurovaného bytu do nevykurovaného tak, aby niekto nebol príliš zvýhodnený na úkor iného. Vstupuje do toho ešte teplo zo stúpačiek, a preto hľadanie si vyžaduje komplexnú exaktnú znalosť problematiky. Podľa mojej úvahy vyhovoval by systém s dodržiavaním stanovenej minimálnej teploty v každej miestnosti bytu. Pre panelovú výstavbu 15 stupňov Celzia a pre tehlovú výstavbu 13 stupňov Celzia, kde približne 80 % tepla bude účtované podľa dielikov pomerových rozdeľovačov a 20 % podľa plochy bytu. Žiada si to legislatívne vyriešiť otázky kontroly. Za úvahu stojí prevádzať

základnú kontrolu

snímkovaním infrakamerou zvonku. Takýto systém by bol významným impulzom na zatepľovanie bytov. Moje výsledky so zatepľovaním okolia radiátorov a okien, dosiahnuté s malými nákladmi, sú prekvapujúce. Už dnes môžem až tretinu plochy radiátorov svojho bytu venovať niekomu inému napriek tomu, že ide o prízemný byt. Tisícové úspory v platbách za teplo v jednej vykurovacej sezóne možno dosiahnuť záložkami za radiátor, hoci aj z vlnitej lepenkovej kartonáže a nalepenie akejkoľvek fólie na vnútorný rám štandardného dreveného okna, stačí aj obyčajný celofán, zvýši jeho teploizolačnú schopnosť o viac ako 50 %. Prípadné dotácie na teplo treba preto smerovať do zatepľovania a nie do uhrádzania priamej spotreby. Vykurovanie z centrálnych zdrojov môže byť efektívnym systémom

len vtedy, ak

bude schopný zabezpečiť požadovanú tepelnú pohodu vykurovaných objektov za čo najnižších pracovných teplôt. Znamená to vyladiť vykurovacie telesá v objektoch tak, aby vratná voda z nich dosahovala teplotu blízku teplote v miestnosti, v ktorej sú osadené. Dá sa to dosiahnuť zatepľovaním, prípadne zväčšením plochy radiátorov predovšetkým v bytoch s nepriaznivou polohou. Vratná voda z takto regulovaných objektov by nemala presiahnuť 30 stupňov Celzia, ináč systém pracuje s neželanými stratami, ktoré nám indukuje aj roztápajúci sa sneh na trasách teplovodov i v studenej zime.

Rudolf Hennel

Humenné