Normy a zápas o sebarozhodovanie

„Väčšina európskych reakcií na Guantanámo nevzniká preto, že ľudia súcitia s väzňami. Týka sa to však neuralgického bodu - obavy Európanov, že Amerika neverí v medzinárodné právo, neverí v to, aby sa mala sama podrobiť určitým existujúcim pravidlám, organizáciám či normám, ktoré limitujú jej slobodu sebarozhodovania.“ Tvrdé, ale na túto situáciu, zdá sa, absolútne výstižné pomenovanie podstaty veci riaditeľa výskumného Centra pre európske reformy v Londýne Charlesa Granta. Aj keď na druhej strane pre USA by to nebolo nič nové po tom, čo nesúhlasili s Kjótskym dohovorom, pretože to nevyrieši skleníkový efekt, či s ustanovením medzinárodného súdneho tribunálu OSN, pretože by tam mohli byť súdení americkí vojaci či oficiálni predstavitelia.

V prípade Guantanáma by však bolo absolútne výstižné pridať, že nielen Amerika sa snaží nájsť dvojaký meter. Každá európska krajina sa totiž začína strachovať o osud svojich „zblúdilých“ občanov, či teraz skôr „zatúlaných“ väzňov, aby nezostali v klietke 244 krát 244 cm. Teda v životnom priestore 5,95 m2, ktoré sú v Guantanáme pre nich pripravené. Sú vari títo Talibanci iní od tých afganských? Vari sa nebojuje proti tým istým teroristom? Dobre, otázok je tu veľa a nevyjasnených argumentov ešte viac. Tak pekne po poriadku. V prvom rade sú Európania nespokojní s americkým ponímaním spravodlivosti. USA konali síce v sebaobrane, neskôr v rámci kolektívnej obrany podľa čl. 5 Severoatlantickej zmluvy, na základe ktorej vyhlásili vojnu. Vari to nebol sám najvyšší predstaviteľ ozbrojených síl USA a prezident v jednej osobe G. W. Bush, ktorý 7. 10. 2001 potvrdil, že „naše útoky sú v znamení spravodlivosti“, na čo nadviazal zhodne Biely dom a Pentagón, že „USA začali vojenskú operáciu“. Táto vojna dostala požehnanie od OSN, pretože išlo o sebaobranu, resp. kolektívnu obranu amerických spojencov. Ale zrazu v prípade chytených Talibancov nejde o vojenských zajatcov, ale o „nezákonných bojovníkov“ (Donald Rumsfeld). Nešlo teda o vojnu a USA klamali svojich spojencov, aby im pomohli pri čistke na území cudzieho štátu („nezákonní bojovníci“ totiž neboli chytení na území USA, ale na území Afganistanu)? To určite nie. Okrem toho vyvracia tu už samotný zámer USA postaviť pred federálny súd (teda nie vojenský) ich občana, amerického Talibanca Johna Walkera Lindha, ktorý dostane v „nezaujatom a spravodlivom“ procese (hovorca Bieleho domu A. Fleischer) ako každý obvinený otázku, ktorú americký súdny systém vyžaduje bezpodmienečne - či si želá alebo potrebuje právneho zástupcu. Walker bude obvinený štyrmi bodmi obžaloby nesúcej sa v duchu sprisahania s cieľom zabiť amerických občanov v rámci protiteroristickej kampane v Afganistane a z podporovania siete al-Káida teroristu Usámu bin Ládina.

Zrazu je tu 158 talibanských väzňov dopravených na Guantanámo „komfortne ďaleko“ (D. Rumsfeld), ktorí sa podľa denníka New York Times už v stredu podrobili prvým výsluchom. Zviazaní, so zakrytými očami, vypovedali pred niekoľkými americkými správnymi orgánmi, bez prítomnosti akéhokoľvek predstaviteľa zahraničnej vlády a bez prítomnosti čo i len jedného právneho zástupcu. Je zrejmé, že USA sa môžu snažiť o vytvorenie vojenského súdu, pretože v opačnom prípade by pri udelení právneho obhajcu museli (podľa amerického právneho systému) odhaliť všetok dôkazový materiál aj obvinenej strane. A teraz sú dve možnosti. Buď dôkazový materiál nie je až taký dôkazový, alebo spravodlivosť nie je až taká spravodlivá. Teda aspoň nie ku všetkým. Okrem toho, ak by USA súhlasili, že všetci zadržaní sú vojenskými zajatcami, vzťahovali by sa na nich Ženevské dohovory o zajatcoch, kde jedno z najzákladnejších práv je, že sa „takýto zajatec nemusí podrobiť výsluchu“.

USA zrejme chcú byť nielen prokurátorom, ale aj sudcom, porotou a obhajcom.

Pravda, v takom prípade si možno naozaj položiť otázku, ako chce západná civilizácia argumentovať, že morálnou povinnosťou je bojovať proti terorizmu, keď nedokáže použiť základné ľudské práva a medzinárodné slobody zatknutým. A položiť si aj druhú, prečo mieni robiť rozdiely medzi zatknutými, aj keď nimi môžu byť jej vlastní občania. Najrozumnejšie by bolo žiadať jeden medzinárodný a nestranný súd, aby podmienky všetkých boli rovnaké. Inak sa môžeme spytovať rovnako ako denník Libération: „Určite nič nebude po 11. septembri rovnaké, ale malo by to platiť aj na spravodlivosť?“

Slávka Blazseková