O človeku, svete, chiliazme

O tom, že v súčasnej (nielen slovenskej) próze sa stierajú prísne hranice žánrov, svedčí aj najnovšia kniha Pavla Hrúza Lunetárium (Slovenský spisovateľ, 2001). Je skvelou ukážkou nielen satiry, okultizmu a rozprávačstva, ale aj malou encyklopédiou ľudských dejín. Netíchnuci prúd sentencií, citácií, prísloví posúva Lunetárium do polohy zábavného, ale súčasne veľmi vážneho čítania, ktoré nemožno brať na takú ľahkú váhu, ako sa na prvý pohľad zdá. Oblúk od roku 999, keď sa očakával prvý koniec sveta a ľudia vychádzali na kopce, aby boli bližšie k nebu, až po útok na newyorské dvojičky a nástup eura ako symbolického príchodu nového veku, poskytol autorovi fiktívneho roka možnosti ako nastaviť súčasníkovi zrkadlo, krivé, žiaľ, aj pravdivé. Hrúz využíva nielen svoju rozhľadenosť v dejinách a v literatúre, ale najmä vlastnú skúsenosť a z tohto hľadiska komentuje udalosti spred niekoľkých desaťročí, ktoré dostáva do úplne nového a pravdivého svetla. Irónia v tomto prípade vyvoláva úsmev, ale v pozadí cítiť aj trpkú chuť čias, ktoré sme žili my, ktoré žil a žije svet na guľatej Zemi. „Ktovie, či raz história nepochváli dnešných stredo- a východoeurópskych šesťdesiatnikov, že húfne a uvedomelo opúšťajú tento svet, aby neužierali zbytočne z ťažko vytrieskaného HDP.“ Treba to komentovať? Je v tom irónia, zveličovanie, ale aj čosi navyše. A to je to, čo v celom Lunetáriu povyšuje text na vyšší stupeň, ako sme zvyknutí.

Rudolf Čižmárik