Predávanie vplyvu?

V tieni teroristickej hrozby Američania s nedôverou sledujú kauzu Enron. Až dve tretiny z nich si myslia, že vláda niečo tají alebo dokonca klame o vzťahoch so skrachovaným energetickým gigantom. Vo veci sú, ako inak, peniaze. Enron bol jedným zo sponzorov Bushovej prezidentskej kampane a ľudia sa obávajú, že vďaka tomu zasahoval do formovania energetickej politiky krajiny. Zmiznuté dokumenty, samovražda bývalého viceprezidenta spoločnosti a kontakty vedúce k súčasnému viceprezidentovi štátu podozrenia len živia.

Pritom nejde až o tak veľkú záhadu. Enron od roku 1990 dodnes celkovo prispel na volebnú kampaň kandidátov na prezidenta a kongresmana oboch hlavných strán sumou 5,9 mil. USD. Len v roku 2000 to bolo asi 2,5 mil. USD, z čoho republikáni dostali až 72 percent. Prečo asi ľudia z čela energetickej spoločnosti dotovali politikov? Ak by im išlo o verejnú prestíž, prispeli by skôr na charitu. Na upokojenie súťažiacej vášne je zasa účinnejšie kúpiť bejzbalový klub. No a v kapitalizme sa peniaze len tak z ničoho nič nedávajú. Odpoveď je jasná.

Správna otázka však znie: Prečo sa v tomto kontexte spomína iba Enron? Veď celkové darcovské príspevky na federálnu kampaň v roku 2000 boli úctyhodných 1,23 miliardy USD, čiže asi 50-násobok sumy, ktorú investovala nešťastná energetická spoločnosť. Teda dávali aj iní a dávali dosť. Akurát, že väčšina ďalších darcovských spoločností neskrachovala a stále bojuje o pozície na trhu. Ako inšpiráciu na úvahy citujem slová bývalého prezidentského kandidáta Johna McCaina: „Náš systém financovania kampane je viac-menej zložitou schémou predaja vplyvu, kde sa obe strany spolčia, aby zostali v úrade, zatiaľ čo krajinu predávajú tomu, kto dá najväčšiu ponuku.“

Rastislav Boldocký