Ako získať peniaze regiónu

Predseda Bratislavského Vyššieho územného celku (VÚC) Ľubo Roman mal oproti ostatným siedmim predsedom časovú výhodu. O dva týždne skôr vedel, že je zvolený a aj to využil. „Vzhľadom na ten náskok sme už dosť ďaleko, čo sa týka personálneho budovania úradu,“ povedal nám. Poslanci schválili štruktúru úradu a úrad by mal mať o dva roky 104 pracovníkov. Dnes ich je 16 a podľa Ľ. Romana ich do konca roka bude asi 30. „To znamená, budeme šetriť,“ dodáva s tým, že všetkých vedúcich odborov už majú. „Jediný problém, ktorý zase nie je taký akútny pre ostatných županov, sú naše veľké ťažkosti s priestormi,“ poznamenáva. „Ešte stále nie je rozhodnuté, kde budeme. Vždy narazíme na otázku financovania. Nemáme svoje vlastné peniaze, pretože daňová reforma ešte nie je, takže sme vlastne rukojemníkmi ministerstva financií. Cítim sa teraz trošku, ako keď som bol divadelný riaditeľ, že som čakal, čo mi dajú, a potom som podľa toho mohol robiť. To, že sa mi táto situácia po niekoľkých rokoch opakuje, lenže už nie je v divadle, ale v bratislavskom samosprávnom kraji, sa mi zdá však trošku čudné.“ Ako to teda je a ako by to malo byť s financovaním samosprávnych regiónov? „Uvidíme, dokedy budeme mať príspevok od štátu a odkedy budeme žiť z tzv. podielových daní. Ja medzi tým musím urobiť jednu vec,

začnem zakladať

spoločné podniky alebo začnem využívať majetok, ktorý máme. No nie na predaj, lebo podľa zákona samosprávny kraj má ten majetok v správe,“ začína bratislavský župan rozvíjať myšlienku, ako pre kraj zarobiť peniaze. „Rozličnými spoločnými aktivitami s podnikateľskými subjektmi, prípadne prenájmom získame ďalšie prostriedky. Pevne verím, že ak sa tie podniky rozbehnú, pôjde to. Preto som tu,“ povie a vzápätí dodá: „Župan by nemal byť len úradník, ale mal by s majetkom kraja podnikať, samozrejme, tak, aby oň neprišiel. Ale na to je už regionálny parlament a ja mu dám schváliť každú aktivitu, prípadne politickému výboru.“ Považuje za nevyhnutné rešpektovať dohovor piatich politických strán, ktoré ho ako kandidáta ANO nominovali. „Aj keď v prvom rade musím rešpektovať ľudí, ktorí ma zvolili. Je to schizofrénia tejto funkcie, lebo v prvom rade myslím na občana a až v druhom rade na politiku, a tam budem mať asi určité ťažkosti,“ myslí si Ľ. Roman. Podľa neho by samosprávne kraje nemali byť o straníckosti. Hovorí, že ak inde rozhodujú o obsadzovaní funkcií

stranícke štruktúry,

v Bratislave to nie je tak. „Možno preto, že strana ANO, ktorú reprezentujem, s tým nemá skúsenosti, a tie ostatné áno,“ podotkne. „Pristupovali k tomu úplne pragmaticky, z hľadiska odbornosti. Samozrejme, sú tu funkcie, ktoré sú politické. To je hlavný kontrolór, zástupca župana, tých nominujú poslanci zo zákona a s tým sa nedá nič robiť. Ale na druhej strane ja som si urobil výber aj na riaditeľa úradu a on potom spolu so mnou urobil výber vedúcich oddelení a vedúcich sekcií. No a v regionálnom parlamente si poslanci zvolia predsedov a podpredsedov svojich výborov. Ide o to, aby to fungovalo. Zatiaľ na mňa nikto nevyvíjal nejaký politický tlak, aby som obsadil tú alebo inú funkciu nejakým straníckym kandidátom. Boli len odporúčania a beriem to ako výhodu, že mi ponúkajú odborníkov.“

Predseda VÚC a poslanci regionálneho parlamentu zložili sľub pred Vianocami a ani sa nestihli obzrieť, už od 1. januára museli prevziať zodpovednosť v rámci niektorých agend - civilnej ochrany, regionálneho rozvoja a cestovného ruchu či vyplývajúce zo zákona o dráhach. Dokázali sa už v nich zorientovať? Funguje to, keď je úrad len v štádiu budovania? „Regionálnym rozvojom sa zatiaľ zaoberám tak, že navštevujem obce, primátorov a hovoríme o ich zámeroch,“ približuje súčasný stav predseda. „Do konca marca by sme mali mať nejaký

plán, nejakú víziu,

čo chceme v kraji urobiť. No a mám tu pracovníkov, ktorí prešli z krajského úradu zo zákona. Ostatných si radšej vyberieme. Zatiaľ ešte regionálne plánovanie nemáme, je teda zbytočné zaťažovať tento úrad.“ Potom sa ešte na chvíľu pristaví pri otázke odstupného, ktoré dostali úradníci, čo z jedného dňa na druhý prešli aj s agendou z KÚ na VÚC: „Musím to uviesť na správnu mieru. Odstupné im dával prednosta krajského úradu, ale oni majú na to nárok. Neprešli totiž automaticky, každý má v zmluve trojmesačnú skúšobnú lehotu. A ak by som im po troch mesiacoch poďakoval, odo mňa nedostanú nič...“

Bude samospráva naozaj fungovať lacnejšie? Bude lepšia? Ľubo Roman je presvedčený, že áno. „Je ťažké rozhodnúť z Bratislavy o regionálnom rozvoji v Humennom, lebo to je ďaleko. Je dôležité, aby mestá spolupracovali s niekým, kto regiónu rozumie na vyššom stupni, v tomto prípade so samosprávnym krajom. A keď prejdú kompetencie, mal by sa znížiť štátny aparát. Otázka je len, kedy kompetencie prejdú v plnej miere. Ale myslím si, že pozvoľný prechod je celkom dobrý, pretože si nemôžeme dovoliť kolaps štátu. Postupný prechod kompetencií zabezpečuje, aby sa nestali

také lapsusy,

že vari niekto nebude mať rodný list. Aj keď boj medzi samosprávou a štátnymi úradníkmi bude, na to sa treba pripraviť. Nedajú vám kľúč od záchodu, dajú vám starý počítač miesto nového. Vraj je to ľudské, ale to s ľudskosťou nemá podľa mňa nič spoločné. Je to malosť a absolútna tuposť.“ Od 1. apríla prejdú na samosprávne kraje ďalšie, náročnejšie kompetencie, napríklad v sociálnej sfére. Predseda Bratislavského VÚC to nevidí komplikovane, aj keď pripúšťa, že sa s tým budú musieť popasovať všetci. „Ale na to dostaneme pracovníkov i materiálne prostriedky.“ Na námietku, že práve táto oblasť nefunguje bohvieako dobre ani pod štátnou správou, reaguje poznámkou, že práve preto to už môže byť len lepšie. Myslí si tiež, že sociálna sféra funguje v Bratislavskom kraji omnoho lepšie ako napríklad v Prešovskom kraji. Je to vraj preto, že sa nachádza bližšie k vrcholným orgánom. Okrem toho má podľa neho Bratislavský kraj výhodu v tom, že ide

o jedno mesto

a len tie tri okresy. „To sa dá všetko za hodinu obehať. Nezávidím však županovi v Prešove alebo v Žiline, keď budú kontrolovať zariadenia sociálnych služieb niekde v okrajových obciach kraja. A práve preto malo byť spočiatku viac samosprávnych krajov,“ vracia sa Ľ. Roman k samotnej koncepcii reformy verejnej správy. „Je to praktická záležitosť, malý podnik skôr dáte do poriadku, a potom spojíte s tým druhým. Preto sa teším, že mám taký malý kraj.“ Napriek malej rozlohe zachoval kanceláriu v Malackách, Senci a v Pezinku. „A nie je to len o regionálnom rozvoji a regionálnom plánovaní. Zároveň mi bude zbierať materiály o tom, čo sa v okrese stane. Bude v styku s ľuďmi, aby nemuseli pre každú hlúposť cestovať do Bratislavy. Tam si to odovzdajú. Našou poštou to príde sem, vybaví sa v Bratislave a zasa sa vráti tam.“

Pripomínam mu jeho výrok, že čo sa v Bratislave vytvorí, by malo v Bratislave zostať. Odpovedá: „Trošku ma hnevá, že všetci nadávajú na Bratislavu a pritom každý, čo môže, to ušklbne. Som za určitú solidaritu, ale odtiaľ potiaľ. Nie v takej miere ako teraz. Bratislavocentrizmus, ktorý spomínajú, je výhovorkou na to, aby sa

peniaze ťahali

z Bratislavy a hádzali do bezodných dier na Slovensku. Ale podľa tohto mesta hodnotia návštevníci celý štát. Sú tu najvýznamnejšie kultúrne inštitúcie, žije tu prezident, je tu vláda, parlament, a preto by Slovensko malo viac pomáhať Bratislave.“ Nádeje vkladá preto do zmeny daňového zákona. Skúšam namietať, že vzhľadom na množstvo spoločností s celoslovenskou pôsobnosťou a pracoviskami po celej SR, nie všetko, za čo sa odvedú dane v Bratislave, je naozaj v Bratislave vytvorené. „Lenže oni tu zaťažujú prostredie. Tým, že tu majú úradníkov, využívajú dopravu, celú infraštruktúru, priťahujú zločinnosť atď. Takže vznikajú iné problémy, ktoré nemusia nikoho na Slovensku zaujímať, ale to sú drahé veci. Vyriešiť dopravu, keď sa sem naseká toľko zahraničných firiem, to nie je lacný špás. Každý most, každý nadjazd, každý podjazd vyžaduje obrovské prostriedky. A to treba urobiť. Metro treba. To nie je lacné. Ale nedá sa k tomu pristupovať tak, že keď nemáme

metro v Humennom,

nech ho nemajú ani v Bratislave. Takže toto sú protiargumenty. Všade na svete sú regionálne rozdiely. A myslím si tiež, že učitelia v Bratislave by mali mať vyššie platy ako učitelia na Orave. Z jednoduchej príčiny. Pri rovnakých platoch tu nemôžu vyžiť. Preto máme nekvalitné školstvo, nikto to za tie peniaze nebude robiť! Ale pritom je učiteľ druhý najdôležitejší človek po rodičoch. Ovplyvní človeka na celý život. No my si ich nevieme vážiť.

A ako dosiahnuť, aby nám mestá, obce, krajinu nešpatili schátrané budovy, o ktoré sa vlastníci nestarajú, často aj preto, lebo nie je jasné, komu patria? Ľ. Roman má jednoduchý recept: „Úradníkov, ktorí to brzdia, treba prepustiť.“ Zo skúsenosti vraví, že stačí pohroziť. „Keď som im povedal, že urobím tlak na to, aby sa s nimi rozlúčili, behom hodiny sa vyriešil problém, čo sa vliekol rok a pol...“

Zuzana Krútka