PREČO KÚPILI VSŽ

Vláda Mikuláša Dzurindu si po nástupe k moci v roku 1998 vytýčila ako jednu z priorít reprivatizáciu Východoslovenských železiarní Košice (VSŽ). Štát poskupoval potrebných 51 % akcií VSŽ, aby vytvoril podmienky na vstup americkej spoločnosti U. S. Steel, ktorá je súčasťou USX Corporation. USX má korene v dvoch nadnárodných spoločnostiach s primárnymi aktivitami v oceliarskom a energetickom priemysle. Oceliarsku vetvu reprezentuje U. S. Steel. Jej pôvod je spojený s legendárnymi americkými obchodníkmi ako Andrew Carnegie, J. P. Morgan alebo Charles Schwab. Druhou nadnárodnou spoločnosťou je Marathon Oil, firma založená štrnástimi nezávislými majiteľmi ropných vrtov v auguste 1887 pod menom The Ohio Oil Company. USX prostredníctvom Marathonu podniká v energetike. Svoje zásoby ropy a zemného plynu zvýšil Marathon o 20 % napríklad kúpou ložísk pri ruskom ostrove Sachalin a získaním Kanadskej ropnej a plynárenskej spoločnosti. Šéf a spolumajiteľ ruskej ropnej spoločnosti Yukos (po Lukoile druhý najväčší ropný subjekt v Rusku) Michail Chodorovskij uzavrel predbežnú dohodu o strategickom partnerstve s Marathon Oil Company v polovici augusta 2001. Jeden z Američanov už je dávnejšie v Yukose viceprezidentom pre výrobu, ďalší finančným riaditeľom. Yukos patrí ku kľúčovým partnerom spoločnosti MOL ovládanej britskými a americkými finančnými a investičnými skupinami. U nás MOL vlastní 34 % akcií Slovnaftu, podľa zmluvy ho do niekoľkých rokov ovládne úplne. Vláda SR vlani v decembri odsúhlasila predaj 49 % akcií Transpetrolu v prospech Yukosu za 74 mil. USD. Americkí investori sa teda na Slovensko vybrali síce „ruským obchvatom“, ale hneď dvoma cestami: oceliarskou a ropovodnými rúrami.

Prezident Yukosu M. Chodorovskij 12. decembra 2001 slávnostne otvoril činnosť prvej ruskej medzinárodnej dobročinnej nadácie Open Russia Foundation (Nadácia otvoreného Ruska). Jej rozpočet predstavuje 10 mil. GBP. Cieľom je prehlbovať spoluprácu medzi Ruskom a západnými krajinami prostredníctvom širokého spektra vzdelávacích, kultúrnych a rozvojových programov. Podporované sú grantmi pre jednotlivé osoby a neziskové organizácie. M. Chodorovskij sa stal predsedom dozornej rady nadácie, členmi jej správnej rady sú významné svetové osobnosti, ako napríklad lord Jacob Rothschild, predseda Hermitage Development Trust, Henry Kissinger (bývalý minister zahraničných vecí USA), senátor Bill Bradley a pod. V Rusku filantropicky investoval do nadácií aj americký podnikateľ maďarského pôvodu George Soros, autorita kapitálových a peňažných trhov. G. Soros je prezidentom a predsedom súkromného investičného fondu Soros Fund Management, LLC. Slúži ako hlavný investičný poradca pre Quantum Group of Funds. Cez nadácie si mal Soros zabezpečiť politickú podporu potrebnú pri biznise. V tranzitívnych ekonomikách je to asi nevyhnutné. Ešte za režimu Borisa Jeľcina šéf Yukosu M. Chodorovskij priznal, že politika je v Rusku najvýhodnejším biznisom. „V úzkom kruhu sme

dali do klobúka

pár mien, aby sme vyžrebovali, kto má ísť do vlády. Prvým bol Vladimir Potanin, ktorý za B. Jeľcina istý čas zastával post vicepremiéra.“ V mnohých projektoch sa G. Soros objavuje spoločne s Credit Suisse First Boston (CSFB). Aj G. Sorosovi sa investíciami do nadácií v Ruskej federácii podarilo pritiahnuť k sebe vplyvných ľudí. S ich pomocou predložil ruskej vláde plán, ako môže plynárenský monopol Gazprom získať nový kapitál na oživenie klesajúcej ťažby plynu. Umožní ruským vlastníkom akcií Gazpromu vymeniť ich za americké vkladové akcie (ADS). Pomôže zvýšiť počet akcií pre cudzincov, čím stúpne dopyt po Gazprome, a tým aj ceny ADS. Americkým akcionárom pootvoril jedny z možných dvierok do ruského plynárenstva. Na ruský trh však vstúpil ešte v hektickom období. Straty CSFB boli odhadované na 500 mil. USD, ani G. Soros nepoprel vlastné škody. Sila podnikateľa spočíva v tom, že straty na jednom trhu kompenzuje víťazstvami inde.

Scenár o nadáciách sa opakuje aj na Slovensku. Zmenili sa iba osoby a obsadenie. Slovenská nadácia otvorenej spoločnosti - Open Society Foundation poskytla od roku 1993 na vzdelávanie, deti a mládež, menšinové a ďalšie mimovládne programy vyše 22 mil. USD. „Som spokojný s použitím prostriedkov nadácie v SR. Funguje to presne tak, ako som si predstavoval,“ uviedol G. Soros po stretnutí s podpredsedom vlády pre ekonomiku Ivanom Miklošom 18. júna 2001. Na predvolebný rok 2002

nadácie žiadali

od vlády SR 30 mil. USD, teda 1,5 mld. Sk. Vicepremiérov poradca Karol Zimmer vyjadril predpoklad, že G. Soros bude aj naďalej podporovať našu pobočku nadácie, „ale je to otázka skôr na pána Sorosa“. Hoci Slovensko predstavuje malý obchodný priestor, keď sa príde v správnom čase, hendikep trhu je možné eliminovať. Poslanec NR SR (HZDS-ĽS) Miroslav Maxon júnové rokovania G. Sorosa s M. Dzurindom a I. Miklošom komentoval lakonicky: „Soros nikdy nikde nechodí len tak.“ Skutočne, G. Soros zavítal do Bratislavy, keď vrcholili prípravy na predaj Slovenského plynárenského priemyslu (SPP) a Transpetrolu. S tým, že starostlivo vybraný privatizačný poradca - americký CSFB - by mal všetko dôkladne pripraviť. Neprekáža, že CSFB je v niektorých krajinách

stíhaná

za manipuláciu s cenou cenných papierov na kapitálových trhoch. Jej predstaviteľ Matty Vengerik koncom minulého roka prvýkrát oficiálne priznal, že medzi deviatimi uchádzačmi o SPP nie sú iba veľké energetické firmy z Európy, ale aj z USA. „Spojkou“ má byť G. Soros so svojou sieťou investičných fondov a politických nadácií. Mimochodom, sú indície, že ku G. Sorosovi vedie tiež jedna vetva britských a amerických finančných skupín, ktoré ovládli maďarskú rafinériu MOL a cez ňu aj Slovnaft. Na spomínanom stretnutí v júni 2001 sa malo hovoriť aj o predaji 49 % SPP v réžii CSFB. Tých 22 mil. USD vložených do nadácií v SR sa musí vrátiť. K. Zimmer však poprel, že by sa rokovania s G. Sorosom dotkli otázok energetiky a plynárenstva. Americké spoločnosti v globalizačnom procese postupujú v rôznych kútoch sveta koordinovane. Energetický ťah z ropných a plynárenských ložísk v Rusku smerom k solventným západoeurópskym odberateľom cez územie SR vytyčuje vcelku exaktne

hlavnú líniu

strategických záujmov svetovej veľmoci číslo jeden na európskom kontinente. Získať, podľa možnosti čo najefektívnejšie, dôležitý slovenský tranzitný uzol pri rope a zemnom plyne je z obchodného hľadiska kľúčovou úlohou. Potvrdzuje to Marathon Group v energetike, U. S. Steel v oceliarstve. Z hry by tak vypadlo napríklad konzorcium Gas de France, Ruhrgas a taliansky SNAM vrátane ruského plynárenského gigantu Gazprom. Pritom väčšina odborníkov sa domnieva, že SPP má najväčšiu šancu ďalej sa rozvíjať, ak sa stane (na vstupe aj výstupe) prirodzenou súčasťou európskeho plynárenského systému. Čiastočnou zábranou naplno rozvinúť neeurópsky plán je zatiaľ obava, že Rusko by po takomto kroku nasmerovalo vetvy plynovodu Jamal mimo SR.

CSFB odporúča Dzurindovej vláde priamy predaj 49 % akcií SPP: je najrýchlejší a bez úniku citlivých informácií. Netransparentnosť živí dohady, koľko z celej transakcie „kvapne“ na predvolebnú kampaň strán súčasnej vládnej koalície. Nielen cez nadácie financované z rôznych fondov. Novoupravené zákony umožnili predávať strategické podniky. Vytiahnutá

inflácia zlacnila

predávaný majetok i pracovnú silu na Slovensku. Výsledok? U. S. Steel dostal VSŽ za 3 mld. Sk (plus prebral úvery podniku), hoci oceliarne bolo možné oceniť medzi 80 až 120 mld. Sk. Informačné embargo na ponuku indickej spoločnosti Ispat stále vyvoláva pochybnosti o správnosti stanovenia ceny. Dnes máme v Košiciach dve firmy: U. S. Steel a VSŽ. Uplynulý rok sa takto mohla udiať pozoruhodná transakcia. Za VSŽ Košice v nej figuruje člen predstavenstva JUDr. Roman K. Cez zahraničný subjekt sa mala vyviezť oceľ za 75 mil. USD. Oceľ síce odišla, no doteraz sa podarilo „deblokovať“ späť do SR 25 mil. USD... A k tomu ešte drobná „pozornosť (plynárenského) podniku“. Za éry Pavla Kinčeša si SPP cez bratov Jána, Ondreja a Jozefa Ščurkovcov (o. i. spoluvlastníkov firiem Malekon a DKSTAV Kežmarok) objednával rekonštrukciu plynovodnej siete za niekoľko desiatok miliónov korún. Na druhej strane z výpisu z obchodného registra vyplýva, že 19. 6. 2000 došlo k prevodu vkladu Ondreja Sčurku vo výške 4 mil. Sk v spoločnosti C.E.N. na Martina Lengyela, bývalého hovorcu premiéra M. Dzurindu a dnes šéfa televíznej spoločnosti TA 3.

Privatizácia VSŽ je však lukratívna aj pre domáce subjekty. Po víťazstve Yukosu nad Slovnaftom bolo treba Transpetrol očistiť od oceliarskych akcií, a tak 21. decembra 2001 sa 21,4 % akcií VSŽ predalo na Burze cenných papierov Bratislava (BCPB). V rovnaký deň (21. 12.) a pri rovnakej cene (160 Sk za akciu) prebehla na burze aj transakcia s 11,87-percentným podielom akcií VSŽ, ktorého

kúpu potvrdila

dňa 3. januára Poštová banka. Tú ovláda Istrokapitál, kde podpredsedom dozornej rady je Braňo Prieložný, predseda dozornej rady Stredoeurópskeho maklérskeho domu. Poštová banka vlastnila najviac (282 421 kusov) dlhopisov FNM. Pripomeňme, že Ľudovít Kaník ako prezident FNM pripravil materiál do vlády o umorovaní dlhopisov a Istrokapitál tu zohral kľúčovú úlohu. Navyše v roku 2001 bola medzi FNM a Poštovou bankou uzavretá neštandardná zmluva o odklade splatnosti dlhopisov. Malo sa tak udiať pri vysokých (údajne 12-percentných) úrokoch, hoci štát si dokáže požičať za 8 až 9 %. K materiálu sa vo vláde kriticky vyjadrila ministerka financií Brigita Schmögnerová. Podľa predsedu predstavenstva VSŽ Antona Bidovského oceliarne ponúkali minimálne 200 Sk za akciu. Vedenie VSŽ chce zrušiť uskutočnené obchody. Vyzvalo Úrad pre finančný trh (ÚFT) preveriť možné špekulatívne transakcie, lebo údajne mali za cieľ znížiť cenu akcií na trhu: keď Transpetrol predal cez burzu akcie VSŽ po 160 Sk, na RM-Systéme „stáli“ 229 Sk za kus. Niekto zarobil

na úkor štátu

(či š. p. Transpetrol) vyše 240 mil. Sk. Nadobúdateľ 21,24 % akcií figuruje medzi štyrmi firmami, ktoré v tejto súvislosti prešetruje ÚFT. Pre STV to uviedol člen rady ÚFT Mário Schrenkel. „Neviem, prečo Slovenská sporiteľňa nepredávala akcie VSŽ cez R-MS,“ povedal pre Pravdu Martin Zlocha, šéf kancelárie generálneho riaditeľa Transpetrolu. „Sporiteľňa postupovala na základe zmluvy s Transpetrolom, z ktorej vyplýva realizácia pokynov klienta výlučne cez Burzu cenných papierov,“ povedala hovorkyňa SLSP Jana Ďuricová. „Sporiteľňu už však vlastní rakúska Die Erste. Prečo teda obchodník s 21,4 percentami akcií nevzišiel z tendra? Čo ak by iná banka vedela postupovať výhodnejšie, nie z hľadiska skupinových záujmov, ale pre štát?“ položil si otázku Ladislav Krajňák, ktorého firma Kapital tiež ponúkala 200 Sk za akciu. A. Bidovský

netají údiv

nad rozhodnutím, keďže o ponukách musel vedieť minister hospodárstva Ľubomír Harach i generálny riaditeľ Transpetrolu Štefan Czucz. Ten je však aj v dozornej rade VSŽ! Minister hospodárstva by mal povedať, či o predaji rokovalo predstavenstvo a dozorná rada Transpetrolu. Nekonal Ľ. Harach a Š. Czucz samovoľne? MH SR nemohlo vystupovať ako jediný akcionár Transpetrolu a dávať súhlas na uzavretie obchodu s akciami VSŽ. To prislúcha iba valnému zhromaždeniu Transpetrolu. Namiesto toho sa udiali nepochopiteľné veci: dňa 21. 12. 2001 o 13.00 hodine zasadlo neúplné predstavenstvo Transpetrolu a už o 14.00 hodine sa obidva balíky akcií predali - tak, že to schválili MH SR, Transpetrol, SLSP, Stredoeurópsky maklérsky dom (nadobúdateľ a zároveň nasledujúci predávajúci), znova Stredoeurópsky maklérsky dom a Poštová banka. V praxi to vyzeralo tak, že

osem minút

zostávalo na to, aby predseda predstavenstva Poštovej banky zvolal predstavenstvo, to zasadlo a odsúhlasili obchod za 304 mil. Sk! Vzápätí sa obchod uzavrel, potvrdil a bol podaný pokyn na obstaranie kúpy v prospech Poštovej banky, ale bez súhlasu rozhodujúcich akcionárov. Strana občianskeho porozumenia považuje za škandalózne, že ani minister hospodárstva a ani podpredseda vlády pre ekonomiku neprijali žiadne účinné opatrenia na zastavenie celého obchodu. Podľa SOP existuje podozrenie, že transakcia sa mohla udiať s vedomím či dokonca súhlasom členov vlády. No tým sa to asi celé skončí. Psi štekajú, karavána musí ísť ďalej. Privatizačné kroky vlády M. Dzurindu totiž smerujú do cieľovej stanice, a tou je SPP. V súlade so zámermi oceliarskej aj energetickej skupiny USX Corporation?

Tibor Bucha